14 júna, 2008

Jahody

V dnešných novinách som sa dočítala, že v obchodoch sa predávajú jahody kilogram po 100 Sk. Hm, a nám hnijú na záhrade.

Nie že by som nevedela, čo s nimi. Na polici v komore stojí 50 pohárov jahodového džemu a 30 pohárov zaváraných jahôd, mraznička je plná mrazených jahôd, skoro každý deň máme buď jahodovú penu, alebo jahody so šľahačkou, či jahodový koláč.
Dnes som piekla jahodovú bublaninu. Keď syn videl, že vyťahujem plech, celý natešený sa ma pýtal: „Aký koláč ideš piecť?“ „ No, jahodový,“ odpovedala som. „Zaseee?“ pretiahol sklamane náš puberťák.
No, je ich proste priveľa.
A to sme pred dvoma týždňami nedočkavo odhŕňali listy a hľadali prvú červenú jahodu.

Čím to je, že to, čo má človek pod nosom, sa mu nežiada?
Poznáte tie preplnené tácky zákuskov na svadbách? Skoro nik si z nich neberie. A ako slastne sa mnohí tvária, keď si v cukrárni dávajú do úst po maličkých kúskoch jediný krémeš...

Čím to je, že by človek chcel niečo, čo práve nemá?
V zime sa chúlime do teplých búnd, omotaní šálmi dupkáme od zimy a túžime po teplých letných dňoch. V lete, celí spotení, spomíname na lyžovačky a snehuliakov.

Čím to je, že veci dôverne známe nás nudia a chceme nové zážitky?
V koľkých manželských spálňach sa radosti zmenili na povinnosti? On sa večer radšej obráti chrbtom, pretiahne paplón cez plece a premýšľa nad tou chutnou novou sekretárkou generálneho riaditeľa. A ona zase spomína na malý, pevný zadok trénera vo fitku...

Odkusujem z jahodovej bublaniny. Ale mám chuť na ríbezle. Toho roku ich budeme mať veľa. Možno viac, ako jahôd. Len sú ešte nezrelé...

Ale možno by som už našla nejakú červenú bobuľku... Idem sa pozrieť!
(pokracovanie...)

30 mája, 2008

Moderná rozprávka

Kde bolo, tam bolo, v malebnej krajinke pod Tatrami bolo, žili Janíčko a Marienka. Pracovali v jednej kancelárii vo veľkom podniku bok po boku, dobrí kamaráti a kolegovia. Obaja boli mladí, plní nadšenia, elánu, ideálov a túžob. Každý predsa po niečom túžime...

Janíčko túžil po krásnej, prsnatej Janke z odbytu, kariére a drahom aute (v tomto poradí). Marienka vzdychala po Milanovi, playbojovi z personálneho, šťastnej rodinke a peknom dome (tiež v tomto poradí). Každý z nich si šiel za svojim.

Janíčko nosil Janke najprv čokolády, potom ju pozval do kina a na večeru. Janka, napriek svojmu skutočne atraktívnemu vzhľadu bola aj dostatočne rozumná a skúsená na to, aby si objektívne zhodnotila Janíčkove klady: primerane pekný, sebavedomý, cieľavedomý, vzdelaný, príjemný spoločník – prečo nie? A dovolila si do Janíčka sa zaľúbiť.
Svadba bola prekrásna, nevesta i ženích žiarili ako dve slniečka, obaja spokojní so svojim výberom.
Krátko po svadbe však začal Janíčko pociťovať zvláštny duševný nepokoj: Čo na mne vlastne Janka vidí? Veď je taká krásna, mohla mať muža omnoho bohatšieho, v lepšom postavení, omnoho atraktívnejšieho. Ani sám nevedel ako, začal svoju Janku strážiť, kontrolovať, vypočúvať, nikam ju nepúšťal samú. Ovinul sa okolo nej ako brečtan, nedal jej dýchať a milá Janka sa čoskoro začala v takom vzťahu dusiť a hynúť. Skúšala sa s Jankom rozumne dohodnúť, vysvetľovala, argumentovala svojou láskou a oddanosťou – ale Janíčko nechápal. Veď predsa nerobí nič zlé, len sa snaží uchrániť si svoju lásku...
Po dvoch rokoch toho mala Janka dosť, podala žiadosť o rozvod a prijala atraktívnu pracovnú ponuku spoza veľkej mláky.

Marienka sa medzitým tiež snažila získať svoje šťastie. Použila na Milana zopár rafinovaných ženských zbraní, ale ako Milan neskôr rád dával k dobru – nakoniec ho ulovila na svoje kuchárske umenie.
Pravda však bola taká, že svadba (rovnako honosná ako Janíčkova) bola hlavne kvôli Marienkinmu útulnému bytíku a tiež kvôli jej tehotenstvu. Keďže bruško ešte nebolo vidieť a krátko pred svadbou Marienka spontánne potratila, málokto o tomto drobnom detaile vedel.
No, svadba sa konala aj tak (veď byt zostal bytom) a Milan sa dokonca pár mesiacov aj snažil byť dobrý manžel. Marienka však trpela depresiami, snažila sa čo najskôr znova otehotnieť a pre tento cieľ skúšala všetky metódy, ktoré sa jej podarilo zistiť. Milanovi sa veľmi rýchlo prejedol povinný sex, určený len na splodenie dieťaťa, prejedli sa mu aj Marienkine večné reči o všetkých jej telesných a duševných pochodoch a začal sa obzerať po nejakom rozptýlení.
Našiel ho čoskoro, vlastne ani nemusel veľmi hľadať – Magdalénka, jeho tenisová partnerka, už dlhšie číhala na vhodnú príležitosť. Keď Marienka odhalila Milanovu neveru, rozbila pri veľkej hádke svadobný servis z karlovarského porcelánu, zbalila Milanovi kufor, vyhodila ho aj s Milanom pred dvere a celú noc s plačom spisovala návrh na rozvod. Svoj úmysel dotiahla do konca, rozvod prebehol rýchlo, Milan teraz býva u Magdalénky (a, mimochodom, podvádza ju zo sekretárkou Monikou).

Po dvoch rokoch sa Janíčko a Marienka zišli na podnikovom vianočnom večierku pri jednom stole a pri pohároch dobrého vína sa vzájomne jeden druhému vysťažovali. Vína bolo nakoniec viac a keď išiel nadránom Janíčko odprevadiť Marienku domov, prijal jej pozvanie na kávu, aby si trochu prečistil hlavu. Kávu síce Marienka uvarila výbornú, ale už ju nevypili. Mali na práci iné veci.
Do roka a do dňa bola znova svadba, síce skromná a tichá, ale snúbenci (dostatočne poučení a vytriezvení skúsenosťami z predchádzajúcich manželstiev) boli obaja spokojní a usmiati.
Krátko po sebe sa im narodili dve detičky, Janíčko urobil kariéru, postavili spolu pekný dom, aj drahé auto si kúpili, Marienka doma vyvárala a vypekala dobroty, starala sa o Janíčka, detičky, dom aj záhradu a žili šťastní, až kým nepomreli.

Milé detičky, dobrú noc a sladké sny o krajších zajtrajškoch.
(pokracovanie...)

24 mája, 2008

Zaujímavý život

Poznáte tú čínsku kliatbu? "Prajem ti, aby si mal zaujímavý život."

Keď sa nad tým človek zamyslí, veľmi rýchlo príde na to, že tie najšťastnejšie životy sú vlastne dosť nudné.

Nášho 90-ročného suseda voláme starý pán. Je na svoj vek neuveriteľne vitálny, zdravý a má úžasný zmysel pre humor. Jeho život sa dá vyrozprávať pár vetami. Narodil sa v dome, v ktorom doteraz žije. So svojou ženou žil vyše 70 rokov, kým pred troma rokmi neumrela. Riadne vychovali spolu dve deti - syn ho každý víkend navštevuje spolu s vnukom a porobí všetko, čo okolo domu treba. Dcéra je už na dôchodku a žije spolu so starým pánom a stará sa o domácnosť. Starý pán celý svoj život pracoval na poli - najprv na svojom, potom na družstevnom. Jediné, čo mu skomplikovalo život, bola účasť v druhej svetovej vojne.
S manželom sa o starom pánovi dosť často rozprávame. Taký život možno len v dobrom závidieť...

To moja známa Klaudia - tá má život veru veľmi zaujímavý. A nie je jej veľmi čo závidieť...
Otec jej ušiel do kapitalistickej cudziny a viac o ňom nepočula. Matka sa druhý raz vydala a jej otčim Klaudiu bral ako ostinu v zadku. Klaudia sa teda snažila dostať čo najskôr z domu. Mala mesiac pred svadbou, keď sa jej zabil pri autonehode snúbenec. To už bola Klaudia v treťom mesiaci tehotenstva. Syn sa teda narodil ako pohrobok a vychovávala ho sama až do jeho desiatich rokov. Vtedy stretla Karola. Vydala sa zaň sa po krátkej známosti, porodila druhého syna a rozviedla sa. S dvoma chlapcami sa pretĺkala ďalších 5 rokov. Vtedy sa starší syn dal k zlej partii, začal drogovať a aby si dokázal zabezpečiť potrebné prostriedky, spolu so svojimi kamarátmi začali vykrádať autá. Klaudia schudla 10 kíl, vyskúšala všetko, čo ju napadlo, ale nič nepomáhalo. Syna ako čerstvo dospelého nepodmienečne odsúdili a momentálne je vo väzení. Druhý syn má problémy v škole, neposlúcha, uteká z domu, šikanuje spolužiakov. Z Klaudie už je len tieň. Nemá ešte ani 40 a vyzerá ako starena.
A ktovie, čo ju ešte čaká...

Niekedy nevieme, čo so sebou. Akosi nás omíňa náš život. Špekulujeme, ako sa mať lepšie.
Keby som si zobrala Pištu Hufnágela!
Keby som mal lepšiu prácu!
Keby som vyhrala v športke!
Keby som včas odišiel do USA!
Keby...

A čo? Keby sa to všetko stalo, zase by sme hundrali nad niečím iným. Želáme si zaujímavý život.

No, hovorí sa aj toto: "Dobre si rozmysli, čo si želáš. Aby sa ti to náhodou nesplnilo..."
(pokracovanie...)

06 mája, 2008

Peťovi

Dnes som sa dozvedela smutnú správu.

Nášho skvelého, dlhoročného kamaráta našli mŕtveho. Žil sám v podnikovej ubytovni. Mal po štyridsiatke, rozvedený, bezdetný... Mal len priateľov a tú blbú robotu...

Peťo...
Učil si ma hrať biliard. Bol si dobrý, trpezlivý učiteľ a ja mizerná žiačka. Môj muž mal postarané o výbornú zábavu, keď pozoroval tvoju márnu snahu vysvetliť mi, ako dosiahnuť, aby biliardová guľa šla tam, kde to ja chcem. Potrebovala by som ešte veľa lekcií, aby som mohla povedať, že viem, ako používať tágo. Už ma to nedoučíš...
Veľa krát si nám pomohol, toľko krát si nás rozosmial. Vedel si môjmu mužovi i mne nastaviť zrkadlo, v ktorom sme jasne videli, kde robíme chyby a aj to, prečo ich robíme. Už nám nebudeš zrkadliť...
Strávili sme spolu mnoho príjemných chvíľ, často sme sa spolu v trojici rozprávali pri pohári dobrého vína až do noci. Prebrali sme všetko možné aj nemožné a predsa toľko toho ešte zostalo nedopovedaného. Už si to nedorozprávame....

Na stole horí sviečka a mne stekajú po lícach slzy.
Dnes sme tu a zajtra tu už byť nemusíme...

Peťo, ďakujem, že som ťa poznala. Ďakujem, že si tu bol...
(pokracovanie...)

26 apríla, 2008

Citát

Citát z dnešnej Pravdy:

"Hostia sa nám odvtedy len tak hrnú. Všetci sa zhodujú, že je tu úplne nová atmosféra. Zdá sa, že požehnanie funguje."
Povedala Anna Usmanovová, majiteľka striptízového baru Studio 74 v sibírskom Čeľabinsku, ktorý omylom vysvätil pravoslávny kňaz, mysliac si, že ide o baletnú školu.

Tomu hovorím ČARO NECHCENÉHO! :-D
(pokracovanie...)

25 apríla, 2008

List

Dostala som list. Nie je z banky, nie je ani z nejakého úradu. V dnešnej dobe mobilných telefónov, e-mailov, ICQ a Skype - veľká vec! Nedočkavo ho otváram, začínam čítať...

Ach - píše mi pani Donatella Reyes! Jedna z posledných veľkých veštkýň súčastnosti! Nepoznám ju síce, ale ... Čítam, čítam, nestačím sa čudovať!

Pani Donatella mi v liste oznamuje, že pocítila neodolateľnú túžbu pomôcť mi a preto mi vyložila tri tarotové karty, aby sa dozvedela, čo treba urobiť, aby sa vyriešili všetky moje problémy.

Prvá karta, ktorú pani Donatella pre mňa vytiahla, je Slnko. Je to veľmi dobrá karta, ako som sa dozvedela z listu a pani Donatella tvrdí, že to znamená v blízkej budúcnosti výhru veľkej sumy v hazardnej hre. Dokonca to aj bližšie určila - číslo 9 a za ním niekoľko núl.
No, nemám sa po materiálnej stránke nejako zle - moja rodina i ja máme strechu nad hlavou, každý deň sa dosýta najeme, máme si čo obliecť aj obuť. Aj na také drobnosti pre radosť korunky zostanú... Ale - peniaze navyše vždy potešia, aj keby to bolo 9 000 - zišla by sa nám nová kosačka... Stará síce ešte slúži, ale rapluje, potvora! Koľko sa najedujem, keď chcem v záhrade pokosiť trávu a nedarí sa mi ju naštartovať! Keby nám padli peniaze z neba, prečo by sme nekúpili novú? Alebo že by bola reč dokonca o 90 000? To by bolo už aj na naozaj peknú dovolenku! A čo keby sa jednalo o 900 000? Ej, aj to by sa zišlo! Tej našej streche by pristali nové škridle, taká sumička by na to bohato stačila... A aj na nové šikovné japonské autíčko by zostalo - v našej aktívnej a rozbehanej rodine by druhé auto bolo rozhodne využité! A nebodaj, 9 000 000? Ajaaj, to by som ani hádam nevedela, čo s toľkými peniazmi! Ale - veď mám rodičov, súrodencov, môj muž tiež - korunky by sa veru pekne podelili...

Čítam ďalej...
Druhá karta, ktorú pre mňa pani Donatella vytiahla, je Spravodlivosť. Táto karta vyzýva k väčšej opatrnosti, píše pani Donatella. Čaká na mňa nejaký problém, zrejme s osobou, ktorá mi nepraje...
Hm - kto by to tak mohol byť? To je hádanka - najskôr to bude moja Šéfka! Tá by ma utopila v lyžičke vody, keby mohla. Čo jej tam mám stále pyskovať a oponovať, všakže? Alebo že by moja kolegynka, ktorá si robí zálusk na môjho muža? Alebo niekto, o kom ani neviem, že mu z nejakého dôvodu jednoducho vadím? Hm, hm... dočítam list, možno sa dozviem viac!

Tretia karta je Zamilovaní. Pani Donatella vysvetľuje - karta znamená buď to, že ma čakajú nejaké problémy so súčastnou láskou, alebo stretnem nejakú novú.
Premýšľam - no, to sa navzájom nevylučuje! Možno stretnem svojho pána Dokonalého a môj Doterajší s tým bude mať problém a narobí problémy aj mne! Alebo to znamená, že moja teória so zažiadanou kolegynkou je správna? Ojojoj, čo si ja teraz počnem?

Pani Donatella - ako keby dopredu vedela, aký zmätok v mojej mysli spôsobí (ale, vlastne, veď je veštkyňa, tak asi vedela!) ďalej píše: ak sa chcem dozvedieť viac, potrebuje, aby som sama vytiahla ďalšie tarotové karty. Na priloženom kupóne mám vyznačiť sedem čísel, podľa ktorých potom ona bude vedieť, aké taroty má ďalej vykladať. Kupón mám vložiť do pripravenej obálky a poslať jej ju. Obdivujem servis - aké jednoduché a pritom sa myslelo aj na moje pohodlie, stačí zájsť na poštu! Pani veštkyňa mi potom obratom odpovie, aké ďalšie správy povedali taroty podľa môjho výberu.

Až úplne na konci listu sa dozviem, ako to vlastne je s nezištnou pomocou pani Donatelly. Za jej odpoveď zaplatím pani poštárke iba 990 Sk. A to je špeciálne pre mňa iba polovičná suma! Ej, ja sa mám! Aj zľavu som dostala!

No, takto:
Pani Donatella si mala vytiahnuť jednu kartu aj pre seba. Takú, čo by jej niečo povedala o mojej povahe. A potom by sa dozvedela, že si myslím, že ak mi niekto chce naozaj pomôcť, spraví to, aj keď sám z toho nemá prospech. Toť vsio!
Pani Donatella, zabudni na mňa!
(pokracovanie...)

18 apríla, 2008

Najlepšie kamarátky

Jolanka a Kamilka boli najlepšie kamarátky. Nielenže sedeli v kancli vedľa seba, ale často spolu chodili do práce aj z práce, do bufetu, na obed a navzájom sa navštevovali aj doma. Vedeli o sebe všetko. Aspoň si to mysleli.

Jolankin manžel Jozef bol pekný a šikovný muž. Veď si aj Kamilka vypočula od Jolanky mnoho rečí o ňom, aby si vedela urobiť predstavu aj v tých najintímnejších oblastiach. Kamilkin manžel Karol bol síce tiež fešák, ale podľa Kamilky inak nestál za veľa a Jolanke sa zvykla na neho sťažovať – samozrejme, tiež so všetkými podrobnosťami. Jozef aj Karol tiež pracujú v podniku a keďže podnikové platy sú dosť nad celoslovenským priemerom, finančne sa obom párom darilo. A tak si Jolanka a Kamilka naplánovali lyžovačku v Alpách spolu s manželmi, spojenú s oslavou Silvestra.
Pár týždňov po návrate z dovolenky sa Kamilka na svojho muža začala sťažovať ešte viac a neskôr už nielen Jolanke. Vypočuli sme si, že už doma vôbec nič nespraví, a vôbec, doma sa vyskytuje pramálo a keď už príde, len sa naje, sadne pred televízor, nič nepovie a potom ide spať. Inak nič. Keď sa Kamilka na náš popud informovala u svojho Karola, v čom je problém, dozvedela sa, že mu zrazu pribudli pracovné povinnosti a on je jednoducho unavený. A že, mimochodom, bude musieť ísť na služobku. Cez víkend.

Vec bola pomerne jasná. Karol má zrejme milenku. Toto Kamilka pochopila hneď, ako si vypočula Karolovu správu. Už musela len zistiť, kedy, kde, ako, prečo a hlavne - s kým . Výnimočne si nechala všetko pre seba – veď keď by sa náhodou mýlila, vyzerala by ako hysterická žiarlivka. Naplánovala si teda, že víkend, ktorý mal Karol stráviť údajne služobne v meste na opačnom konci republiky, využije na prehľadanie celého bytu, aby získala nejaké dôkazy.
Karol teda odcestoval, ona hľadala. A kto hľadá, väčšinou aj nájde. Karolov deficit uznania musel byť veľký a zamilovanosť ešte väčšia. Kamilka nakoniec po prehľadaní celého bytu našla v sobotu večer v pivnici v starej škatuli od topánok lístky do kina, účty z reštaurácií, a dva účty z hotela. Všetko s dátumami z posledných troch mesiacov. Kamilka sa vrátila do bytu aj so škatuľou, opila sa a preplakala skoro celú noc. V nedeľu nadránom zaspala a zobudila sa až na Karolov návrat. To, čo sa dialo potom, bolo ako scéna z talianskeho filmu – Kamilka hádzala po Karolovi všetko, čo jej prišlo pod ruku, kričala, nadávala, vyhrážala sa rozvodom a finančnými sankciami. Karol nakoniec rezignoval a prezradil poslednú informáciu, ktorá ešte Kamilke chýbala.

V pondelok ráno sa vrútila Kamilka do kancelárie ako veľká voda. Vysypala so seba všetky podrobnosti o priebehu víkendu. A to najlepšie na koniec – víkend strávil Karol s Jolanou. Áno, s Kamilkinou najlepšou priateľkou. Áno, s tou sukou, tou pobehlicou, s tou rozvracačkou šťastných párov - a ešte iné tituly sa jej ušli, ale tie netreba zverejňovať. Jolana nevedela, čo s očami, rukami, nohami, stála tam bledá ako stena, neschopná akejkoľvek obrany. Kamilka ani na žiadnu nečakala. Ešte bežala informovať o Jolaninej morálke Šéfku, Vyššiu inštanciu a aj Najvyššieho šéfa. Ako sme vedeli z kuloárových informácií, šéfstvo zvažovalo vymenovanie Jolany do vyššej pozície – no po tomto Kamilkinom výstupe mohla zrejme na postup zabudnúť.
Ale ani to Kamilke nestačilo – zabehla aj na odbory, na Karolovo pracovisko a za Karolovým šéfom. Keby mala tú moc, uverejnila by informáciu o zvrhlíkoch v podnikovom časopise. Keď toto všetko vybavila, telefonicky oznámila Šéfke, že je psychicky na dne a berie si na celý týždeň dovolenku. Šéfka mala výnimočne pochopenie a tak sme Kamilku ten týždeň už nevideli.

Zato Jolanu sme mali na očiach každý deň. Šéfka jej odmietla dať tiež voľno a tak Jolana chodila s vyplakanými očami a ovesenou hlavou po podniku a všetci si na ňu s gustom ukazovali prstom. Keď bola v kancli, pôsobila veľmi zaneprázdnene - sedela na svojom mieste, hľadela len na obrazovku počítača, usilovne ťukala do klávesnice a odmietala sa s kýmkoľvek baviť na inú tému ako pracovnú.

Na ďalší pondelok však prišla Jolana do práce ako vymenená. Hrdo vystretá, oči jej žiarili, monalisovský úsmev. Uvarila si v kuchynke kávu, sadla si so šálkou v ruke oproti dverám, pokojne popíjala a čakala na Kamilkin príchod do práce. V kancli vládlo ticho pred búrkou.
A potom – Kamilka vošla rázne dverí, hodila po Jolane pohrdlivým pohľadom a prešla okolo nej na svoje miesto. Jolana sa milo usmiala a síce pekne nahlas, ale inak pokojným tónom, začala rozprávať: „Viete, dievčatá, s mojím Jozefom to už nejaký čas nebolo medzi nami dobré. Nechcela som nikomu nič hovoriť, špinavá bielizeň sa má podľa mňa prať doma...“(Keby vedela Kamilka strieľať očami, v tú chvíľu by Jolana padla mŕtva na zem.)„Na tej našej slávnej lyžovačke sme sa jeden večer s Karolom rozprávali a povedal mi, že aj on s Kamilou sú si už dávno cudzí, žijú len jeden vedľa druhého a slovo dalo slovo, rozumeli sme si stále lepšie... No, čo vám budem navrávať, áno, je to pravda, čo tu minulý týždeň Kamila rozhlásila. Možno to mohla riešiť inak, ale čo už! Bolo mi tu celý týždeň veru veľmi ťažko a tak som sa chcela cez víkend dať trochu do poriadku. Doma ja za počítačom nesedávam, mám toho dosť v práci, ale v sobotu som chcela ísť trochu na chat, niekomu sa vyžalovať, posťažovať... A viete, čo? Na chate zostal omylom prihlásený Jozef. Neviem, prečo som pozrela históriu hovorov, ale pozrela som. A viete, ako sa to hovorí – kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie. Dozvedela som sa aj to, čo som moc nepotrebovala vedieť. Aj Jozef má milenku. A to dokonca už rok. A viete, kto je tá milenka? Kamila!“
(pokracovanie...)

11 apríla, 2008

Dary

Je radosť aj pre darcu, keď sa podarí nájsť ten správny dar, ktorý pre obdarovaného predstavuje splnenie nejakej jeho túžby, alebo keď sa mu proste dar páči. Nie vždy sa však s darom zadarí.

Niektorí darcovia vyberajú dar podľa svojho vkusu, svojich záľub a svojich túžob. Potom však milovník umenia dostane do daru sadrového trpaslíka, vášnivý čitateľ detektívok je obdarovaný cestopisom a zanietený milovník prírody zase permanentkou do opery. Hm, to sú potom obdarovaní skutočne nadšení...

Potom sú aj dary-nedary podľa systému: "Mne sa to nehodí, už to nepotrebujem, tak to niekomu darujem."
Nič proti charite, ale čo si počať v tomto prípade? Kolegynka Gitka má milovanú tetušku a malú garsónku. Tetuška chce Gitke darovať sedačku - solídna čalúnená záležitosť v štýle Ludovíta XVI., skoro nová, ale tetuška videla ešte krajšiu - tak si ju kúpila a tej pôvodnej sa potrebuje elegantne zbaviť. Gitka márne tetuške vysvetľuje, že tá krásna sedačka sa jej do bytu proste nezmestí. Tetuška veľmi rozumne kontruje: "Veď keď z izby vysťahuješ posteľ, tak sa zmestí!" Len tak mimochodom, čalúnená sedačka sa nedá upraviť na lôžko, ale kto by na to hľadel, však? Veď je taká krásna!

A dary môžu aj uraziť. Aj keď to možno darca vôbec nemal v úmysle.
Minule prišla do práce kolegynka Helenka, 19-ročná žaba, celá nešťastná. Vraj darovala svojej mame na narodeniny preparát, ktorý priaznivo pôsobí na hormonálnu rovnováhu ženy v období klimaktéria. Podľa informácie na obale je komplex aktívnych látok zostavený tak, aby pomáhal účinne predchádzať a zmierňovať všetky ťažkosti a riziká v období klimaktéria (zmiernenie nepríjemných telesných prejavov, harmonizáciu psychických a emočných prejavov), znižoval riziko ďalších ochorení (osteoporóza, kardiovaskulárne choroby, nádorové ochorenia prsníkov, endometria) a podporoval vitalitu ženy a upravoval jej telesnú hmotnosť. Helenkinej mame sa dar vôbec, ale vôbec nepáčil. Urazila sa, že veď ona predsa ešte vôbec nie je stará, chorá a tučná – má 41 rokov!

A sú dary, pri ktorých obdarovaný nevie, či sa má smiať, alebo plakať.
Ilonka už veľmi dlho túžila na vlastné oči vidieť pyramídy v Egypte. Jej manžel o tom veľmi dobre vedel a rád by jej prianiu vyhovel – len ten zájazd nie je práve najlacnejší a peniaze bolo vždy treba na niečo dôležitejšie. Ale keďže svoju ženu má skutočne rád, dlho tajne šetril a na Ilonkinu 30-tku sa vytiahol – v ozdobnej obálke boli dva poukazy na dovolenku v Egypte. Ilonka bola nadšená, na druhý deň v práci celý deň rozprávala len o tom, ako ju manžel prekvapil. Po víkende prišla ako vymenená. V sobotu sa totiž uskutočnila oslava jej narodenín v širšom rodinnom kruhu. A aký dar na nej dostala od rodičov a súrodencov? Dva poukazy na dovolenku v Egypte!

A potom sú ešte dary nemateriálne.
Milý úsmev, nežné pohladenie, chápavé slová, láskyplné objatie – to je niečo, čo sa nedá kúpiť a pritom to nič nestojí. Chce to len trochu času a záujmu o toho druhého, a netreba ani čakať na nejaký špeciálny dátum v kalendári – také dary sa dajú rozdávať každý deň.
(pokracovanie...)

04 apríla, 2008

Ženy a materstvo

Je len pár žien, ktoré nechcú deti. Vôbec. Väčšina žien si skôr, alebo neskôr uvedomí, že má len obmedzený počet rokov na to, aby vynosila a porodila dieťa. Aj tým, ktoré chcú najprv študovať, cestovať, poznať svet a užiť si, okolo tridsiatky začnú nahlas tikať biologické hodiny a ony si uvedomia, že keď nie teraz, tak už asi nikdy.

Keď sa teda konečne zadarí a tehotenský test, alebo gynekológ prehovorí jasnou rečou, hlavne v prípade prvorodičiek sa začnú diať veci!

Najprv si užívajú pocit: " Len ja viem, ako sa veci majú :-)." A potom si do detailov naplánujú, ako novinku oznámia najprv partnerovi, rodine, najlepším kamarátkam a v práci a taktiež, akých odpovedí sa od všetkých dotyčných dočkajú.
Nuž, čo sa týka partnerov, ich reakcia zväčša býva čudná. Máloktorý muž sa v šoku zmôže na prejav, aký žena očakáva, a to dokonca aj vtedy, ak bolo splodenie dieťaťa plánované.
Ostatní rodinní príslušníci tiež reagujú rôzne, najviac myslia na praktické veci - ako to zvládnete finančne, čo s bytom, máte len dvojizbový a budete potrebovať kopec vecí...
No a kamarátky najčastejšie budúcu mamičku zahrnú katastrofickými správami a scenármi o pôrode, vrodených vadách, starostlivosti o dieťa, nezodpovednosti otcov, detských chorobách a podobne.
V práci tiež nezvyknú skákať od radosti, veď keď nič iné, bude treba zohnať a zaučiť náhradu...

Po takomto prvom uvedení do reality postupne prichádzajú ďalšie. Ranné nevoľnosti, podivné chute, všemožné vyšetrenia a hlavne postupne sa meniaca postava dávajú ženám na známosť, že to všetko nebude také jednoduché.
Výbavička pre dieťa býva často šokom pre peňaženky. Treba však podotknúť, že je to hlavne preto, že prvorodičky si nechcú dať povedať a v rámci hesla: "Pre moje dieťa len to najlepšie!" sa vrhajú do obchodov, aby nakúpili množstvo vecí, ktoré nakoniec využijú len pár týždňov a potom sa ich snažia zbaviť cez rôzne minibazáre, inzeráty, alebo aspoň podstrčením práve otehotnenej kamarátke. V byte sa začnú hromadiť veci nevyhnutné, aj tie menej vyhnutné, a aj veci prakticky zbytočné, ale: "Je to také rozkošné!" A čo všetko sú ženy schopné nakúpiť, keď tvoria prvú detskú izbičku!

V posledných týždňoch tehotenstva ženy už zväčša toho veľa nespravia. Len sa snažia nájsť polohu, či už sedmo, alebo ležmo, pri ktorej by ich netlačilo dieťa v obrovskom bruchu a opačne, aby nič netlačilo ani na dieťa. Keď sa im to podarí, treba zase opatrne vstať a ísť na záchod. V tomto období, napriek obavám, ženy už z celého srdca túžia len po tom, aby sa dieťa konečne narodilo a ony zase vyzerali aspoň trochu ako človek a nie ako na súš vyvrhnutá veľryba.

Keď sa spýtate žien na to, ako prežívali pôrod svojho dieťaťa, 99% vám porozpráva celkom slušný horor. Napriek tomu sa drvivá väčšina detí šťastlivo narodí a tým začína pre ženu celkom nový život.
Kolotoč dojčenia, prebaľovania, kúpania, vyzliekania a obliekania, uspávania, nočného vstávania, pestovania a tak stále dokola. Popritom sa snažia aspoň trochu zvládnuť domácnosť, veď sú predsa celý deň doma, nie? Po pár takto strávených týždňoch sa z žien stávajú nevyspaté mátohy s mastnými vlasmi a nevypočítateľnými reakciami na podnety. Takmer všetky ženy v tomto období rezignujú na svet okolo a venujú sa len domácim starostiam, plienkam, mliečkam, kašičkám, návštevám pediatra a debatám s podobne postihnutými ženami.
Napriek všetkému, keď je dieťa vypiplané do tej miery, že začne samo jesť, chodiť a rozprávať, pomaly, ale iste sa začnú ženy vracať do takmer normálneho života.

Minule mi kamarát povedal: "Chápem, že ženy chcú dieťa. Ale nechápem, že po tom, čo prejdú cez celé to martýrium, chcú DRUHÉ!"
(pokracovanie...)

27 marca, 2008

Ženy a životný štýl

Ženy sú posadnuté životným štýlom a všetkým, čo s tým súvisí. Časopisy, ktoré im radia, ako a čo majú robiť, aby boli dokonalé, sú ich najobľúbenejším (a neraz aj jediným) čítaním. Ženy, ktoré chcú byť in, to však majú veru ťažké.

1. Musia byť perfektne štíhle.
To sa ľahko povie, ale realizácia je omnoho ťažšia. Diéty, cvičenie rôzneho druhu a zázračné recepty všetkého druhu sú medzi ženami jednou z najobľúbenejších tém. Ženy sú ochotné a schopné týrať sa celé dni hladom, alebo jesť len podivné kombinácie jedál, ktorých kalorickú hodnotu vedia zo seba presne vysypať, aj keď ich prebudíte o polnoci. Keď sa ženy spýtate, koľko váži a akú veľkosť oblečenia nosí, nikdy sa nedozviete správne číslo.
Dosiahnutie ideálnej váhy v pomere k výške postavy ešte nie je všetko. Všetky svalové partie musia byť tiež správne tvarované. Ak tie ideálne príroda nenadelila, poprípade zapracoval čas a tehotenstvá, prsia upraví do želanej podoby špeciálna podprsenka, brucho a zadok zase skorigujú sťahovacie nohavičky.
2. Musia mať perfektný účes.
Vlasy musia byť skvele ostrihané, lesklé a plné života - nech už to znamená čokoľvek. Farba vlasov je tiež veľmi dôležitá - ženy si ich farbia bez ohľadu na to, či to je alebo nie je potrebné. Radikálna zmena dĺžky, alebo farby vlasov s takmer stopercentnou istotou signalizuje nejaký silný duševný poryv ženy - aj keď navonok sa trebárs nič zvláštne nedeje. Návšteva kaderníčky sa rovná spoločenskej udalosti. K správnej starostlivosti o vlasy ženy potrebujú niekoľko druhov šampónov, kondicionérov, výživných masiek, lakov, gélov, tužidiel, kulmy, nátačky, žehličky, hrebene rôznych tvarov, kefy na vlasy a iné nevyhnutnosti.
3. Musia mať vždy perfektnú pleť, perfektný make-up a perfektné nechty.
Pravidelné návštevy kozmetičky sú životne dôležité. V kúpeľni sa vŕšia krémy denné a nočné, očné krémy, odličovacie krémy, regeneračné krémy, podkladové krémy, korigovacie krémy, samozrejme make-up, rúže, lesky na pery, očné linky, tiene, špirály, pleťové masky, laky na nechty, odlakovače a ďaľších asi tisíc prepotrebných vecí.
Nechty musia byť vždy vymanikúrované, dlhé a nalakované - a to nielen na rukách, ale aj na nohách.
Pravidelná kontrola očných liniek, tieňov, opätovné nanášanie rúžu a iné úpravy tváre a iných častí tela a oblečenia sú najhlavnejším dôvodom, prečo musia muži tak dlho čakať, kým sa žena vráti z toalety.
4. Musia mať perfektné oblečenie na každú príležitosť.
Taký je plán - ale realizácia je vždy v nedohľadne. V skriniach žien je síce plno kusov ošatenia, ale mnohé veci si neoblečú, lebo pribrali, k sukniam nemajú vhodnú blúzku a k svetríkom zase farebne ladiace nohavice a kostým je príliš luxusný do práce a príliš obyčajný do divadla. Keď sa po mnohých nákupoch zdá, že je šatník takmer dokonalý, radikálne sa zmení móda a ženy začínajú zase odznova.
5. Musia mať perfektné topánky a perfektnú kabelku.
A, samozrejme, nie jedny. Potrebujú obuv do práce, na prechádzku po meste, na prechádzku do prírody, na šport, do divadla, letné sandále, čižmy, prechodné topánky, obuv na doma... a ešte mnohé iné príležitosti, ženy sú vo vymýšľaní dôvodov, prečo potrebujú nové topánky preborníčky. Ideálne je, keď majú na každú z týchto príležitostí viacero párov, aby mali čo striedať.
Kabelka musí s obuvou ladiť farebne, tvarom, veľkosťou a okrem toho musí byť vhodná na danú príležitosť. Do kabelky sa však musí zmestiť množstvo vecí - najnutnejšia kozmetika pre starostlivosť o tvár a telo, peňaženka, doklady, kľúče, vreckovky, mobil, pero, notes a iné nevyhnutnosti. Kabelka žene proste slúži ako príručný sklad a to je jeden z dôvodov, prečo tak dlho trvá, kým v nej niečo nájdu.
6. Musia mať perfektne odchlpené telo.
Ženy a chlpy jednoducho nejdú dokopy. Hladké nohy, ruky a podpazušie sú štandard a ženy venujú jeho dosiahnutiu mnoho bolestivých hodín. Depilácia je veda, je na ňu potrebných opäť množstvo prípravkov a pomôcok. Jediné ochlpenie, ktoré je ako-tak akceptovateľné, je to v rozkroku. Ale ani to nemožno nechať tak, ako svojvoľne narástlo. Treba upraviť tvar, neraz aj farbu a samozrejme, úplne najlepšie je zbaviť sa ho úplne.
7. Musia mať perfektne zariadené bývanie.
Ak žena len prestavuje každý kvartál nábytok, tak sa jedná ešte o ľahké štádium. Väčšina žien kúpi novú sedačku, k nej je nutné kúpiť farebne ladiaci koberec, potom samozrejme závesy, vankúše a keď to je všetko na svojich miestach, žena zistí, že by sa to všetko omnoho lepšie vynímalo, kedy steny mali iný odtieň. Keď je obývačka dokonalá, začnú úpravy spálne, kuchyne a ďaľších miestností. A potom už zase treba novú sedačku, lebo táto už je proste nemoderná...a všetko sa zase opakuje.
8. Musia mať vždy perfektný poriadok.
Umyté okná, nikde ani zrnko prachu, všetky predmety sú na správnych miestch, kôš na špinavú bielizeň prázdny, chladnička a komora plná, domov príjemne vonia. Takto to má vyzerať, realita je iná. Ženy sa večne štvú, aby to dokázali, ale rodinný príslušníci a iné okolnosti im neprajú a tak je splnenie sna o dokonalej domácnosti v nedohľadne, čo ženy veľmi zlostí.
9. Musia mať vždy perfektnú dekoráciu.
Vianoce, Veľká noc, jar, leto, jeseň, zima, rodinné udalosti - to všetko je pre ženy dôvod, aby pripravili zodpovedajúcu dekoráciu, ktorú niekoľko hodín inštalujú a potom zase niekoľko hodín likvidujú. Najviac postihnuté ženy sú schopné kvôli Vianociam vymeniť všetky textílie v byte, vyzdobiť všetky okná, dvere, po celom byte porozkladať anjelikov, betlehemy, sviečky a iné ozdoby.
10.Musia byť vždy perfektné hostiteľky.
To, že samé za celý deň zjedia jeden lístok šalátu a polovicu jablka ešte nie je dôvod, aby pre svojich hostí nepripravili lukulské hody o niekoľkých chodoch. Ženy majú zbierky najrozličnejších receptov tých najpodivnejších a najexotickejších jedál, a nijako ich v zháňaní ďaľších neruší fakt, že drvivú väčšinu z nich nikdy nepoužijú.

Je jasné, že splnenie všetkých týchto ideálov je pre jednu ženu nemožné. Možno, keby deň mal 48 hodín a ženy by nechodili do práce, ešte by sa to s vypätím všetkých síl dalo zvládnuť... Napriek tomu sa ženy o toto všetko bez prestania snažia. Skutočné sumy, ktoré vydajú za splnenie svojich snov, sa partneri nikdy nedozvedia.
(pokracovanie...)

19 marca, 2008

Otázky

V poslednej dobe som podchvíľou niekým, alebo niečím konfrontovaná s otázkou prispôsobenia sa a prispôsobovania si pravidiel. Je mi jasné, že prispôsobovať sa treba, bez zmeny nezostáva nič okolo nás, ani my sami. Len mi vŕta v hlave, kde je hranica, pokiaľ sa treba prispôsobovať. Mnohým veciam totiž jednoducho nerozumiem, nech sa akokoľvek snažím.

Napríklad v práci:
Prečo si niektorí ľudia bez protestov nechajú do hláv natlačiť veci, ktoré logiku nevideli ani z rýchlika?
Šéfka nám minule s vážnou tvárou vysvetľovala, že nám pri rovnakom plate nepribudne práca, hoci dve kolegyne odchádzajú na materskú dovolenku a na takto uvoľnené miesta nie je plánované prijatie žiadnych nových ľudí. Napodiv, táto správa bola prijatá veľmi pokojne. Hm, kto potom spraví prácu, ktorú doteraz vykonávali tie dve budúce mamičky? Žeby Šéfka?

Prečo niektorí ľudia robia neuveriteľné podrazy, vedome ubližujú druhým, bez kúska hanby klamú do očí, a to dokonca verejne?
Viď v príspevkoch nižšie story o modrých jablkách.

Prečo to týmto ľuďom prechádza?
Častejšie, ako je prostým omylom vysvetliteľné, sa v podniku stáva, že nejakým spôsobom nie je potrestaný pravý pôvodca dákej nepríjemnosti, ale ten chudák, ktorý si zabudol kryť chrbát, alebo má najnižšiu pracovnú pozíciu. Šéfovia zväčša vyjdú z lapálie ako praví a nefalšovaní svätci .

Prečo niektorí ľudia len plnia príkazy, bez toho, aby použili vlastný rozum?
Pýtala som sa jednej kolegyne, prečo určitú prácu vykonáva systémom škriabem sa pravou rukou za ľavým uchom. Odpovedala mi, že tak jej to kázala robiť Šéfka. Pýtala som sa jej ďalej: „ Nevadí ti, že takto vykonanie tej práce trvá dvakrát dlhšie a výsledok je rovnaký?“ Odpoveď: „Takto mi to kázala robiť Šéfka.“ Hm, moja mama mala pre takéto prípady peknú prípoviedku: „ Keď ti kážu skočiť do studne – skočíš?“

Prečo niektorí ľudia zásadne nevyjadria verejne vlastný názor?
Bežne sa dozvedám od kolegýň podrobnosti ich práce – Agátka mi v kuchynke pri varení kávy povie, že v prípade firmy Tralala bolo Šéfkou vydané úplne nesprávne zadanie a celá tá práca je na dve veci (na nič a na h...o) a o dva dni mi pri obede rozpráva Bohdanka, že v prípade firmy Šup - dup by bolo efektívnejšie riešiť veci metódou B, miesto metódy A. Dobre, prečo to hovoria mne (nemám žiadne právomoci niečo s tým urobiť), prečo to nepovedia Šéfke? A prečo, keď sa Šéfka na porade vyslovene pýta, či má niekto návrh, ako lepšie riešiť záležitosti firiem Tralala a Šup - dup, čušia tiež? A dokonca, keď Claudia (hlava otvorená a zároveň jazyk podrezaný, ale je v podniku tri dni aj s cestou a zjavne ešte nestihla prísť na to, ako to u nás chodí) navrhne správne riešenie – pochopiteľne odlišné od toho, ktoré dovtedy razila Šéfka - milá Agátka i Bohdanka zanietene tvrdia, že je to sprostosť.

Prečo sa nechajú niektorí ľudia presvedčiť, aby urobili niečo napriek tomu, že majú proti danej akcii vážne výhrady?
Určitú nebezpečnú prácu v podniku vykonávala externá firma – pochopiteľne, dala si to patrične zaplatiť. V rámci úsporných riešení vážení vedúci pracovníci rozhodli, že to už budú robiť kmeňoví zamestnanci. Tí nešťastníci, ktorým bola práca pridelená, veľmi oprávnene protestovali, že nemajú na výkon danej práce ani správne nástroje, ani vhodné ochranné prostriedky a za týchto podmienok je priamo ohrozené nielen ich zdravie, ale priam život. Nebolo im dopriate pochopenie, dostali priamy príkaz, neuposlúchnutie ktorého sa chápe ako hrubé porušenie pracovnej disciplíny, následkom čoho je okamžitá výpoveď. Takže danú prácu vykonávajú každý mesiac. Bez správnych nástrojov, bez ochranných prostriedkov.

Prečo sa niektorí ľudia neozvú pri nespravodlivosti, aj keď sa týka ich?
Ešte ako – tak chápem, že nehasia, čo ich nepáli. Ale keď sa pácha neprávosť priamo im – prečo to ticho trpia? Prečo sa nebránia? Dokonca ani vtedy nie, keď je nad slnko jasnejšie, že oni neurobili žiadnu chybu.

Prečo sa niektorí ľudia minimálne tvária, že si nepamätajú, ako to bolo naozaj, hoci boli pri danej udalosti priamymi svedkami?
Vždy si v takom prípade spomeniem na scénu z Orwellovej knihy 1984 – na tú, kde sa konajú manifestácie, na ktorých sa ďakuje Veľkému bratovi za zvýšenie prídelu čokolády na 20 gramov týždenne, hoci Winston si veľmi dobre pamätá, že len včera bolo oznámené zníženie prídelu z 30 gramov na 20 gramov týždenne. Winston sa sám seba pýta, či je jediný, komu zostala pamäť....
Niekedy mi ľudia tvrdia prekrútené fakty s takou úprimnou tvárou, že im verím, že tomu vážne veria.


Dobre, väčšina ľudí sa prispôsobuje nutnosti zachovať si zamestnanie, lebo jesť treba a potrebujú aj zaplatiť účty. Okrem toho sa mnohí boja, že by si zlízli nepríjemnosti za niekoho druhého - a kto by o to stál, však? A, samozrejme, chce to aj kus osobnej odvahy ísť proti prúdu a hovoriť veci, ktoré nik nechce počuť. Toto všetko ešte ako-tak chápem. Ale čo je ešte týmito dôvodmi aspoň trochu ospravedlniteľné a čo už nie?

Chvalabohu, po svete ešte stále behajú ľudia, ktorí stále znova a znova upozorňujú na neprávosti, priposratosť a ľudskú hlúposť. Len neviem, čo sa stane potom, keď jedného pekného dňa všetci novodobí nasledovníci Dona Quichota túto snahu o spravodlivý svet vzdajú.
(pokracovanie...)

14 marca, 2008

Ženy za volantom

No, len sa smejte! Rýchlo si pospomínajte na všetky vtipné historky o štyridsiatke na tachometri a smrti v očiach, o plyne stlačenom miesto brzdy a o úžasných spôsoboch parkovania. Nevravím, aj také sú niektoré šoférky...

Napríklad moja kolegynka Danielka. To je za volantom dokonalá zmätkárka. Jazdíme po približne rovnakej trase a neraz sa mi stalo, že som sa za ňou vliekla rýchlosťou cca 50 km/hod. v dlhej kolóne, lebo nik si netrúfol predbehnúť ju. Auto pod jej vedením sa totiž správa ako opité – nielenže blúdi po celej šírke cesty, ale zastavuje v úplne nevhodných okamihoch a prakticky okamžite. Neviem, ako to robí – do auta som si s ňou ešte netrúfla sadnúť a asi si ani nikdy netrúfnem. Raz som vychádzala z podniku, a videla som Danielku ako na mieste, kde by bez problémov zaparkovalo päť áut odstavila svoje auto tak dokonale, že sa tam zmestil už len bicykel. Vystúpila, zamkla auto a pochodovala preč. Keď ma zbadala, celá vysmiata mi kývla a vraví: „Môžem tam to auto tak nechať – nie?“ Nuž, môcť môže, ale čo na to tí chudáci zaparkovaniachtivý druhí, že? Ponúkla som jej, že auto preparkujem. Danielka so žiarivým úsmevom odmietla: „Netreba, budem preč len hodinku, to vydrží!“

To Šéfka – to je iný prípad! Raz som potrebovala ísť po práci do centra mesta. Prehodila som to len tak, medzi rečou s kolegyňou v kuchynke pri varení kávy. Šéfka tam bola práve tiež, a keďže mala jeden zo svojich dobrých dní, sama sa mi ponúkla, že aj ona ide do mesta a že ma odvezie. Nebola som nijako nadšená predstavou strávenia ďalšej pol hodiny v jej prítomnosti, ale mala som toho na ten deň naplánované veľa a cesta autom oproti ceste MHD znamenala značnú úsporu času. Tak som prikývla, že dobre.
Urobila som veľkú chybu! Nevedela som totiž, že Šéfka je jedna z tých, čo jazdia rýchlo, nebezpečne, systémom plyn-brzda. Aj keď som bola pripútaná pásmi, lietala som na sedadle doľava a doprava, keď v poslednej chvíli cez dva pruhy odbočovala; hodilo ma dopredu, keď prudko brzdila a potom ma zase zatláčalo do sedadla, keď dupla na plyn. Ledva lapajúc po dychu som jej po piatich minútach jazdy mierne povedala: „ Neblázni, ja mám malé deti, chcem prísť domov a najradšej zdravá!“ „Bojíš sa?,“ smiala sa Šéfka. „Áno, bojím..,“ hlesla som. Ešte pridala. Dobre mi tak! Keď som vystupovala v meste, počkala som, kým som oboma mojimi roztrasenými nohami stála bezpečne na chodníku a až potom som sa Šéfke poďakovala za zvezenie. Nikdy viac!!!

Absolvovala som autoškolu ešte v poslednom ročníku strednej školy, ale dlhé roky som nešoférovala. Až po pár skúsenostiach s malým dieťaťom v prostriedkoch hromadnej dopravy som usúdila, že je načase spôsoby presunu medzi bodom A a bodom B zmeniť. Od tohto rozhodnutia som už odšoférovala desaťtisíce kilometrov a prežila som za volantom všelijaké situácie. Jazdím v malom japonskom autíčku podľa hesla: „Lepšie je stratiť v živote minútu, ako v minúte život“, a ešte som žiadneho z mojich spolujazdcov nevydesila. Dodržiavam predpisy; keď je to možné, idem vždy maximálnou dovolenou rýchlosťou a nikoho nezdržiavam; nikoho neohrozujem, ani neobmedzujem. Zaujímavé je, že prakticky vždy, keď niekto ohrozí mňa, za volantom sedí muž. Najčastejšie vo veľmi veľkom a veľmi drahom aute. Pomerne často ma obiehajú v neprehľadných zákrutách; alebo ma obiehajú, keď ide v protismere iné auto a ja potom musím brzdiť, aby sa frajer stihol predo mňa zaradiť; nedajú mi prednosť, raz ma dokonca jeden kamionista takmer vytlačil z cesty.
Parkovanie je tiež kapitola sama o sebe. S malým autíčkom zaparkujem na miestach, kde sa už veľké auto nezmestí. Ale vždy pritom dávam pozor, aby som nikoho nezablokovala. Keď sa mi potom raz stalo, že som po príchode na parkovisko našla moje auto zastrčené za automobilovým obrom, nebolo mi všetko jedno. Po podrobnej prehliadke som usúdila, že existuje teoretická možnosť, že moje auto vyparkujem. Skúsila som to aj prakticky – ale bez toho, aby mi niekto ukazoval, že ešte sa môžem posunúť dva centimetre, som bola bez šance. Nemám problém požiadať o pomoc, keď ju potrebujem a tak som vystúpila z auta a stopla prvých dvoch mladých mužov, čo šli okolo. Keď som im vysvetlila situáciu, uškŕňali sa okolo celej hlavy, ale keď prišli k môjmu autu, smiech ich prešiel. Jeden sadol do auta (sedačku si posunul úplne dozadu, aby sa tam vôbec zmestil), druhý navigoval. Po dvadsiatich minútach opatrného manévrovania moje autíčko vyslobodili bez toho, aby poškodili iné. Úplne spotení si dobre zanadávali na toho idiota, čo zaparkoval toho mamuta po mne. Kto to bol? Dozvedeli sme sa to, keď som si posúvala sedačku naspäť. K veľkému a drahému autu svižným krokom práve prišiel dôležito vyzerajúci pán v strednom veku, klik-klik odomkol auto, sadol, odišiel...

Takže, smejte sa, keď chcete. Ale väčšina žien jazdí dobre a bezpečne. A nie je to len môj názor, vravia to aj štatistiky nehodovosti a nejedna poisťovňa pri stanovovaní výšky poistného už rozlišuje, či autom jazdí žena, alebo muž.
(pokracovanie...)

12 marca, 2008

Našli ste peniaze?

V dnešných novinách som si prečítala príbeh dôchodkyne, ktorá našla pred dvoma mesiacmi v kontajneri na odpadky 320-tisíc korún. Prednedávnom zase v kríkoch pod cestným odpočívadlom peňaženku s 750-tisíc korunami. A tri dni na to pod schodmi pošty 50-tisíc korún. Všetky peniaze vrátila pôvodným majiteľom. Ani jej nepoďakovali, ani nálezné nedali. Poctivosť je proste krásna cnosť.

No, neviem...
Pred rokmi som išla autobusom s vtedy polročným synom do okresného mesta na odborné vyšetrenie. Všetko sme pekne v pohode vybavili a vrátili sme na autobusové nádražie. Spoj domov odchádzal za pol hodiny, tak som sa potešila, že ešte stihneme ísť do bufetu - niečo si zjem ja, malému dám zohriať mliečko, čo som mala pre neho nachystané, napapká sa aj on a pôjdeme. V bufete som si u obsluhy objednala dva obložené chlebíky a malú kofolu, otvorila som si kabelku a šmátrala po peňaženke, že zaplatím a poprosím ešte zohriať mlieko pre syna. Šmátram, šmátram, našmátrať nemôžem. Vyložila som celú kabelku - peňaženka bola preč. Zo zapnutej kabelky vypadnúť nemohla - niekto v čakárni u lekára musel využiť chvíľu nepozornosti, keď som sa venovala malému, kabelku rozopnúť, vybrať peňaženku, zase zavrieť... No, poviem vám - to chce silný žalúdok! Mame s malým dieťaťom... A nijako zvlášť si nepomohol - nenosím pri sebe veľké sumy, mám platobnú kartu. Problém bol, že tú som vtedy, ako na potvoru, mala v peňaženke tiež. Aj OP. Zostala som v cudzom meste s malým dieťaťom, doslova bez koruny, mobily vtedy ešte neboli bežné, ani ja som ho ešte nemala. V bufete som zrušila objednávku, vysvetlila situáciu a spýtala sa, kde sídli polícia. Až keď som vyšla na ulicu, uvedomila som si, že OP počká, najprv treba bežať do banky zablokovať kartu. V banke bola veľmi milá pani, a kartu zablokovala, aj keď som jej nemohla dokázať, že ja som ja. Odtiaľ som išla na políciu, nahlásila som krádež OP, čo mi dali písomne a vystavili mi aj potvrdenie o mojej totožnosti. Vrátila som sa do banky k tej milej pani a poprosila som ju, či by mi na základe tých potvrdení nemohla dať z môjho účtu aspoň 100 Sk, aby som mala na cestu domov. Pani neprestala byť milá, ale povedala mi, že žiaľ, nie je to možné. Malý už bol unavený a hlavne hladný, začínal plakať a mne tiež moc nechýbalo. Poprosila som teda pani, aby mi aspoň zohriala mlieko pre syna. Zobrala fľašku, odišla niekam dozadu a po chvíli sa vrátila s teplým mliekom a stokorunovou bankovkou - že to mi dáva zo svojich vlastných peňazí. Poviem vám, keby mi vtedy nepomohla, naozaj neviem, čo by som si počala. Vypýtala som si od nej adresu, aby som mohla peniaze vrátiť, nakŕmila som malého a šli sme naspäť na autobusové nádražie. Práve sme stihli ďalší spoj domov. Peniaze som milej pani poslala ešte v ten istý deň a som jej vďačná doteraz.

Pár dní po tejto príhode som cestovala, tentoraz sama, do hlavného mesta kvôli nejakým vybavovačkám. Po nich som ešte zašla nakúpiť do obchodného domu. Pri pokladni práve stála pani v drahom kožuchu, ovešaná zlatom, voňala drahým parfumom a peňaženku roztvorila tak, aby bolo dobre vidno, koľko veľkých bankoviek je tam natlačených - vidíte, záviďte, som bohatá. Nuž, ja som nezávidela, len som si pomyslela, že ten "môj" zlodej mal radšej okradnúť ju, ako mňa, mamu na materskej dovolenke, ktorej je každá koruna dobrá. Tej okožušinovanej panej by tie ťažké tisíce asi nechýbali tak, ako mne tie tri stovky, o ktoré som krádežou prišla.
O nejaký rôčik neskôr som pozorovala inú dobre a draho oblečenú pani, ako hádže pri pokladni do nákupného koša už nablokovaný rôzny tovar. Celková suma nákupu bola takmer 7 000 korún. Pani nedbalo zasunula ruku do zadného vrecka nohavíc, vytiahla gundžu bankoviek, oddelila z nej dve päťtisícky, hodila predavačke a výdavok pokrkvala spolu s ostatnými bankovkami znova do zadného vrecka. Vtedy som si povedala, že ak by jej nejaká bankovka aj vypadla, pravdepodobne by ani neprišla na to, že jej chýba.

Keď sme kupovali dom, dávali sme peniaze dohromady všelijako. Niečo sme utŕžili za predaj bytu, niečo pokryla hypotéka, zvyšok sme si požičali po rodine. Posledných 100-tisíc sme zohnali na úplne poslednú chvíľu a potrebovali sme ich v rámci jedného dňa dostať z jednej banky do druhej. Bankový prevod by trval minimálne dva dni, a tak sme ich proste museli v jednej banke vybrať a preniesť do druhej. Jednalo sa o tri zastávky MHD, spolu asi 10 minút chôdze a jazdy. V mojej kabelke 100 000, manžel po boku ako strážca. Nenápadní sme teda boli určite - obaja oči vytreštené, obzerali sme sa na všetky strany, ja som zvierala kabelku, ako keby v nej bol národný poklad.

No, dobre to dopadlo, dom sme kúpili a bývame si, len ja som si vtedy uvedomila jednu vec. Ten, kto si peniaze poctivo vydrel, ten si ich aj váži a dáva si na ne pozor. Ten, kto k nim prišiel ako slepý k husliam, vyhodí nepozorne 320-tisíc do smetí, alebo stratí aj trištvrte milióna, keď práši deku z auta.

Neviem, ako by som sa zachovala, keby som našla veľkú sumu peňazí. Určite by to neboli peniaze niekoho, kto ich poctivo šetril dlhé roky. Pokušenie nechať si ich by bolo veru veľké. A čo vy? Našli ste peniaze?
(pokracovanie...)

10 marca, 2008

Niečo mi tu nesedí

Kamarát mi poslal link na kratučký blog, v ktorom sú zatiaľ len dva príspevky. Autor Gustáv Murín si v nich sťažuje, že naša vláda počúva feministické tvrdenia o každej piatej žene, ktorá je vystavená domácemu týraniu, ale úplne pritom ignoruje fakt, že doma sú často týraní aj muži. Nuž, to je pravda.

Mám ďaleko k tomu, aby som si myslela, že ženy nie sú niekedy pekné mrchy. Je pravda, že ženy niekedy točia s hlavou rodiny ako sa im zachce. Je pravda, že svojich zákonitých mužov niekedy nazývajú rôznymi, nie práve uchu lahodiacimi menami. Je pravda, že od svojej drahej polovičky muži niekedy schytajú facku, kopanec, valčekom na cesto po hlave i iné. Je pravda, že po rozvode niektoré ženy bránia biologickým otcom svojich detí, aby sa s nimi stýkali.
Potiaľ s pisateľom blogu súhlasím. Áno, aj muži majú problémy tohto typu so ženami, malo by sa o tom hovoriť a nie je správne, aby sa na problém pozeralo len s jednej strany (nech už sa jedná o akýkoľvek problém).

Ale... Ale nesúhlasím s tvrdeniami pána Murína o feministických, štvavých rečiach. Feministky nazýva revolucionárkami z povolania, ktoré majú vzťah k mužom otvorene nepriateľský a ako ich sen uvádza „vyhlásiť mužov ako celok za nežiaduci element spoločnosti, ktorý môže byť kedykoľvek kriminalizovaný a jeho príslušníci týraní bez šance na pomoc.“

Nuž, tu si podľa mňa zase niekto mýli pojmy a dojmy. Feminizmus je podľa Wikipédie:
• všeobecne: ženskosť, ženský ráz
• hnutie za zrovnoprávnenie žien
• v psychológii: správanie, postoje a prejavy charakteristické pre ženy (napríklad prevaha intuície nad rozumom)
• v medicíne: hormonálne podmienené ženské pohlavné znaky u mužov

Tak sa na to pozrime pekne po rade:
1. Ženskosť, ženský ráz – má niekto niečo proti ženskosti? Proti ženskému rázu? Ja si myslím, že na peknú ženu s ženskými prejavmi rado spočinie každé oko.
2. Hnutie za rovnoprávnosť a zvýšenie vplyvu žien - vzniklo koncom 19. a začiatkom 20. storočia a prívrženci (ženy AJ muži) sa zasadzovali za zlepšenie postavenia žien v politickej, ekonomickej, sociálnej a súkromnej sfére. Ženy boli totiž dovtedy podľa vtedajšej morálky faktickým vlastníctvom svojho otca, neskôr manžela, ktorí za ženy rozhodovali vo všetkých oblastiach. Ženám bolo vyhradené len rodenie detí, staranie sa o domácnosť a pánov tvorstva a okrem toho už mohli akurát tak držať hubu a vyšívať. Najväčším úspechom feministického hnutia bolo presadenie volebného práva žien – a nie je to tak dávno, ako by ste si mysleli. V najstaršej republike sveta, San Marine, sa ženy tohto práva dočkali až v roku 1960, vo Švajčiarsku v roku 1971 a v Lichtenštajnsku (v poslednej európskej krajine) dokonca až v roku 1984. Takže – má niekto niečo proti tomu, že ženy sú svojprávne bytosti, majú právo slobodne sa zúčastňovať verejného života, voliť a byť volené?
3. Správanie, postoje a prejavy charakteristické pre ženy (napríklad prevaha intuície nad rozumom) – prekáža niekomu, že ženy sú ženy, že sú citlivé, starostlivé, nežné, že majú svoju ženskú intuíciu, že je pre ne dôležitá láska, súznenie a pochopenie?
4. Hormonálne podmienené ženské pohlavné znaky u mužov – to je síce o niečom inom, ale dobre. Myslím, že muž, ktorému v dôsledku hormonálnych porúch narastú prsia (a iné chorobné zmeny), vadí rovnako mužom aj ženám.

Slová feminizmus a feministky sa stali nejakým záhadným spôsobom takmer nadávky. Pod týmito pojmami si väčšina ľudí predstaví škaredé, zatrpknuté staré dievky, ktoré by najradšej vymazali mužov ako takých z povrchu zemského. Nuž, aj také sú. (Rovnako ako sú zatrpknutí starí mládenci, ktorí nevedia prísť ženskému pokoleniu na pekné meno.) To však nie je o feminizme, to je skôr o fanatickej neznášanlivosti, ktorá je nebezpečná v akejkoľvek podobe. Ide o snahy o násilné uznávanie genderu kdekoľvek, aj tam, kde to narobí viac škody ako osohu. O prekrúcanie jazyka, aby sa nepoužívali slová v mužskom rode. O prepisovaní Biblie, kde víta márnotratného syna matka a jej správanie sa nepáči staršej dcére. Atď., atď., atď. Uvádzať ďaľšie príklady snahy doviesť veci ab absurdum je asi zbytočné, myslím, že vám je jasné, o čom hovorím :-).

Podstatou snahy feminizmu, feministiek a svete, div sa, aj feministov je to, že toto hnutie a títo aktivisti sa snažia dosiahnuť, aby všade vo svete boli ženy chápané ako rovnoprávne - to jest, že majú rovnaké práva ako muži. Bodka. Nič viac, nič menej. Ide im o to, aby mali vytvorené podmienky k tomu, aby sa mohli viac angažovať v politike a tak mali možnosť viac ovplyvňovať veci verejné. Aby mohli dostávať rovnaký plat za rovnakú prácu ako muži. Aby neboli chápané len ako sexuálne objekty, alebo mašinky na výrobu detí. Aby neboli považované za hlupane len preto, že nosia sukne a dlhé vlasy. Aby neboli výchovou, spoločnosťou a rodovými stereotypmi nútené robiť veci len preto, že sú ženy.

V tomto zmysle sa sama chápem ako feministka. A je udivujúce, že keď to takto vysvetlím hociktorej žene, či mužovi, vyhlásia sa za prívržencov feminizmu tiež.
Nuž, hádžte po mne kameňom...
(pokracovanie...)

05 marca, 2008

Strašidelný príbeh

Riskujem, že po tomto príspevku mi tu už nikto nebude vôbec nič veriť :-). Nuž, ale stalo sa to...

Bolo to ešte v našom prvom byte - teda dosť dávno. Byt bol dosť zvláštne riešený – keď ste vošli zo spoločnej chodby štvorbytovky do malej predsienky bytu, napravo boli dvoje dverí (kúpeľňa, WC), oproti vám dvere do kuchyne a vľavo dvere do obývačky. Spolu z vchodovými to teda bolo päť dverí – ledva tam bol kúsok voľnej steny na miniatúrnu vešiakovú zostavu a skrinku na topánky. Okrem toho boli všetky obytné miestnosti priechodné a po byte sa dalo chodiť v kruhu - keď ste vošli do kuchyne, mohli ste cez ňu prejsť do malej izby, ktorú sme používali ako pracovňu. Odtiaľ do spálne, zo spálne do obývačky a z nej ste sa zase dostali do predsienky. Bol to však služobný byt, vedeli sme od začiatku, že tam nebudeme večne, tak sme sa na tom usporiadaní izieb len zabávali.

V byte sme bývali len my dvaja asi pol roka (so všetkým, čo patrí k životu mladomanželov), keď sa začali diať čudné veci. Najprv len také maličkosti, nad ktorými človek mávne rukou. Ako prvé začali miznúť a zase sa po čase zjavovať drobné predmety – zápalky, kľúč od pivnice, mince, zátky do dresu a do umývadla a tak. Poviete si, to sa stáva, človek niekde niečo položí, zabudne kde a potom to zase nájde. Nuž, to sme si najprv hovorili aj my. Začali sme si zvlášť dávať pozor, kam sme čo položili a po pol hodine to tam proste nebolo a ani nikde inde. Predmet sa niekedy zjavil za dve-tri hodiny, niekedy za dva-tri dni. Stávalo sa to, keď som bola doma sama, keď bol doma sám môj muž (robili sme vtedy obaja na zmeny), aj keď sme boli doma spolu. No, dobre – s tým sa dá nejako žiť.

Neskôr to ale začalo byť ešte čudnejšie. Prišla som z rannej zmeny domov, manžel už nebol doma – šiel na poobednú. Uprostred predsienky rozhodené jeho papuče. Odložila som ich do skrinky, šla do kuchyne, vyložila nákup, uvarila kávu. Prešla som do pracovne, sadla do kresla s knihou, a kým som vypila kávu, čítala som si. Potom som šla do spálne, zobrala som zo skrine veci na prezlečenie, odtiaľ som šla do obývačky, pustila hudbu a vybrala som sa cez predsienku smerom do kúpeľne - osprchovať sa. V predsienke som sa však zarazila - uprostred boli znova rozhodené manželove papuče. (Vchodové dvere mali zvonka guľu, takže nikto sa nemohol zo spoločnej chodby dostať do bytu a takto si zo mňa uťahovať.)

Prakticky každý deň pribúdali nové a nové divy - začali sa samé od seba rozsvecovať a zhasínať svetlá, púšťať voda, rádio aj televízor. Vtedy sme ešte nemali televízor s diaľkovým ovládaním – k televízoru sa muselo proste prísť, stlačiť tlačidlo a až potom pozerať program. Tlačidlom sa televízor, samozrejme, aj vypínal. Za hodinku sa pustil zase. Sám. My sme v kuchyni spolu varili večeru. V byte okrem nás nikto nebol.

Môj manžel je veľmi technicky zameraný, ja sama sa považujem za racionálne uvažujúceho človeka – ale na tieto javy proste rozumné vysvetlenie nebolo. Vyskúšali sme všetko možné – dali sme preveriť elektrické vedenie, vodovodné trubky a batérie, televízor aj rádio odniesli do opravy. Všetky vedenia boli podľa odborníkov v poriadku, v opravovni na nás pozerali ako na bláznov, keď sme im porozprávali, čo naše aparáty stvárajú. Tvrdili, že niečo také proste nie je možné. Napriek tomu ich kompletne prezreli a nič neobvyklé nenašli. Odniesli sme teda televízor aj rádio naspäť domov a tam ďalej pokračovali vo svojich zvláštnych prejavoch. To už nám nebolo všetko jedno.

Keď sa pridali ďalšie zvuky, o nejakých overovacích pokusoch už nemohlo byť ani reči – tam jednoducho zostával rozum stáť. Sedeli sme napríklad spolu v obývačke, obaja sme si čítali, pokoj, mier, keď sa z kuchyne ozval treskot, ako keby niekto naraz vysypal kompletne obsah kredenca. Bežali sme sa pozrieť – v kuchyni bolo všetko v poriadku, na svojich miestach.
Za dva dni sme pili v kuchyni kávu, keď sa z obývačky začali ozývať zvuky, ako keby niekto ťahal po dlážke ťažkú kovovú skriňu (v obývačke sme nemali žiadnu skriňu, len nízke skrinky a sedačku). Tieto zvuky sme nepočuli len my – dolný sused nás prišiel pár krát upozorniť, aby sme sťahovali nábytok trochu potichšie.

Niekedy bol aj týždeň pokoj, nič sa nedialo, a potom to začalo znova, väčšinou aj s nejakým novým efektom.
Začali sa samé od seba odhŕňať záclony, kývať lustre, otvárať a zatvárať vnútorné dvere a dvierka na nábytku. Po pár týždňoch začali padať zo stien obrazy – všetky úchytky na obraze aj na stene boli v poriadku, nepoškodené, obraz odhodený aj na dva metre od steny.

V tomto štádiu sme sa definitívne vzdali pokusov tváriť sa, že je s naším bytom vlastne všetko v poriadku a začali sme sa obzerať po novom bývaní. Príčin na presťahovanie sa medzitým síce nazbieralo viac, ale ak by nebolo týchto udalostí, asi by sme sa tak skoro nepobrali. Aj tak to však trvalo pár mesiacov, kým sa všetko vybavilo a v našom byte to už vtedy vyzeralo ako v hororovom filme.
Naše veci sme nachádzali na miestach, kde by sme ich nedali ani náhodou – rifle v kredenci na polici s taniermi, mrazené kura zase na manželskej posteli, kôpka kníh v umývadle, hrniec pod sedačkou. Pár krát sme našli všetko naše oblečenie porozhadzované po celej spálni. Bežne bolo počuť, ako po byte niekto chodí – len nebolo nikoho vidieť. Ťažšie kusy nábytku (stôl, hosťovská posteľ v pracovni, sedačka) sa pre zmenu úplne nehlučne posúvali aj o pár metrov. V noci nám po byte blúdilo svetlo, veľmi podobné guľovému blesku. A všetky predchádzajúce efekty k tomu...

Na svoje prvé samostatné bývanie väčšina ľudí spomína s nostalgiou. Mne doteraz, keď si spomeniem na náš prvý byt, behajú po chrbte zimomriavky....
(pokracovanie...)

04 marca, 2008

Pes - verný priateľ a spoločník

Aby bolo jasné – nemám nič proti psom. Doma jedného psa máme už niekoľko rokov a berieme ho ako ďalšieho člena rodiny. Máme ho proste radi, aj keď sa niekedy dosť navyvádza – berieme to však tak, že má nárok na nejaké tie psie kusy a neviem si predstaviť, ako budeme znášať, keď sa raz od nás odoberie do psej večnosti.
Láska k zvieratám je proste pekná vec, ale život niekedy napíše tak absurdné príbehy, že jeden zapochybuje, či je to aj na niečo dobré...

Alex je kamarát môjho muža a je to dobrý, starostlivý otec dvoch dievčatiek v mladšom školskom veku. Minulý školský rok už nezvládol odolávať prosbám svojich dcér a za dobré koncoročné vysvedčenie im kúpil vytúženého psa. No, psa – čivavu. Stála síce 10 000, výbavička ďalších 5 000, ale čo by človek nespravil pre radostný úsmev svojich detí, však? Dcérky boli nadšené, pomenovali maličkú sučku Bobinka a mesiac sa o ňu vzorne starali - kŕmili ju aj tri krát denne, chodili s ňou von, kúpali ju, starali sa o jej srsť a tak podobne. Bobinka bola pekný vykuk, oskalpovala dievčatám všetky barbiny, Alexovej manželke zúbkami riadne poznačila nové talianske lodičky a malú potrebu s obľubou vykonávala do Alexových papúč – ale bola taká rozkošná, že jej všetko bolo odpustené. Horšie však bolo, že Bobinka mala ešte jeden nepríjemný zvyk - veľmi rada spávala na tých najnemožnejších miestach. A tak ju raz skoro vytriasli zo skrine, keď vyberali sveter; raz ju takmer privreli dvierkami od umývačky riadu, keď sa snažila do nej dostať, aby si trochu schrupla; potom ju skoro povysávali spod manželských postelí a vždy, keď si chcel niekto sadnúť na sedačku v obývačke, najprv musel poriadne popozerať za všetky vankúše, či tam náhodou zase nie je malá Bobinka.

Takto si nažívali mesiac, potom dcérky odišli do letného tábora a Bobinka zostala, pochopiteľne, doma. Tri dni na to sa vrátil Alex unavený ako kôň z nočnej, spáchal nejakú hygienu a padol do postele. Bez prehliadky. Keďže je Alex riadny chlap, malá Bobinka, ktorá sa tentoraz uložila k spánku pod paplón, sa pobrala rovno do psieho neba.

No, čo už. Stalo sa. Otázka znela – čo teraz? Také niečo dcérkam nevysvetlí. Po porade s manželkou Alex obtelefonoval hádam všetky chovné stanice čiváv v republike, poposielal im fotky Bobinky a po týždni vybral z účtu ďalších 10 000 a šiel pre Bobinku II. Tá síce vyzerala na nepoznanie rovnako ako Bobinka I., ale ďalšie spolužitie s ňou sa ukázalo ako omnoho menej komplikované. Bobinka II. sa zdržovala len na viditeľných miestach, spávala vo svojom košíčku a nové barbiny a aj obuv všetkého druhu si nevšímala. Po návrate z tábora boli Alexove dcérky nadšené, ako sa Bobinka polepšila; o výmene nemali, samozrejme, ani potuchy. Alex s manželkou si síce mysleli, že školné bolo dosť drahé, ale .... detská radosť je detská radosť.

Postupom času stratila Bobinka II. pre dievčatá svoju predchádzajúcu príťažlivosť a tak kompletná starostlivosť o ňu postupne prešla na Alexa a jeho manželku. S deťmi to tak býva. Alex by bol najradšej, keby Bobinku II. niekomu predali, ale kedykoľvek sa o tom zmienil, dcérky protestovali, najbližší týždeň sa o Bobinku II. riadne starali a potom sa zase všetko vrátilo do starých koľají.

Minulý víkend bolo prekrásne, už vlastne jarné počasie. Alexova manželka sa s dievčatkami vybrala na návštevu k svojej mame. Alex svokru práve nemusí a tak sa rozhodol, že miesto toho radšej poriadne prevetrá svoje pľúca a pretiahne telo na prvom tohtoročnom výšľape do prírody. Keďže šiel sám, naplánoval si náročnú trasu. Obliekol si maskáče, obul vibramy, zbalil proviant a do bočného vrecka ruksaku vložil aj Bobinku II., nech sa tiež trochu dostane na vzduch.

Keď po dvojhodinovej túre došľapal na peknú lesnú čistinku, našiel si hladký kameň pod rozložitou korunou smreka, sadol si a vypustil Bobinku II., nech si pobehá. Niečo pojedol, popil a potom už len ticho sedel, odpočíval a pozoroval malú Bobinku II., ako šantí. Keď na čistinu padol tieň a z neba sa ako šíp strmhlav vrhol jastrab, uchytil Bobinku II. a zase sa vzniesol, nezmohol sa ani na povzdych.

Myslím, že Bobinku III. Alex už kupovať nebude...
(pokracovanie...)

01 marca, 2008

Vždy je čo zlepšovať

V podniku na každom aspoň trochu vhodnom mieste visia veľké nástenky. Sú plné budovateľských hesiel, výziev k neustálemu zlepšovaniu, vyhlásení o výhercoch v súťažiach najrôznejšieho druhu a aj nejaké portréty vzorných pracovníkov sa tam nájdu. Vždy som sa nad nimi uškŕňala, vravela som si, že už tam chýba iba kosák, kladivo a červená päťcípa hviezda - a bude to dokonalé.

Včera som dočítala veľmi poučnú knihu od Jima Collinsa a Jerryho I. Porrasa – Firmy, ktoré pretrvajú. Autori v nej podrobne opisujú spôsoby vedenia a pomery v 18 spoločnostiach, ktoré nazývajú vizionárskymi. Úplne vážne nabádajú členov vrcholového managmentu, aby tieto spôsoby napodobnili a doviedli aj iné spoločnosti k lepším výkonom, ziskom a iným zlepšeniam. Viem si živo predstaviť, ako vážení riadiaci pracovníci jasajú nad týmito návodmi – veď keď to funguje v takých skvelých spoločnostiach, tak prečo by to nešlo aj u nás?

Nuž, ja som čítala tú knihu ako radový zamestnanec a na mnohých miestach som si šla ukrútiť hlavu z krku. Ešte vcelku pokojne som čítala state o podnikových programoch, na ktorých sa vyučujú hodnoty, normy správania, podniková ideológia, história a tradície podniku, o podnikových interných publikáciách, ktoré upevňujú ideológiu, používaní jedinečnej reči a terminológie. Keď som sa však dostala k písomnému skladaniu sľubov, opisovaniu „hrdinských činov“ jednotlivých pracovníkov, spievaniu podnikových piesní, neustálym verbálnym a písomným zdôrazňovaniam spolupatričnosti, zanietenosti v správaní a zastávaní ideológie, či dokonca k určitej forme fyzickej izolácie zamestnancov tým, že spoločnosť má vybudované vlastné reštaurácie, pošty, športové a iné kluby – no, rozum mi zostával stáť.
Malá ukážka – pomery v spoločnosti Wal-Mart.
(Riadiaci pracovníci Wal-Martu vedú)...tisícky výskajúcich kolegov pri wal-martskom skandovaní: „ Ukáž mi W! Ukáž mi A! Ukáž mi L! Ukáž mi cik-cak! (Zamestnanci sa otočia a pokrútia bokmi.) Ukáž mi M! Ukáž mi A! Ukáž mi R! Ukáž mi T! Čo je to za zaklínadlo? Wal-Mart! Čo je to za zaklínadlo? Wal-Mart! Kto je číslo jeden? ZÁKAZNÍK!“

Tak si teraz vravím: „ Vďakabohu za tie naše vcelku nevinné nástenky!“
(pokracovanie...)

29 februára, 2008

O eutanázii

Pozrela som si včera v televíznych novinách reportáž o švajčiarskej firme, ktorá poskytuje vykonanie eutanázie ľuďom z celého sveta.

Eutanázia je veľmi diskutovaná téma. Môj osobný názor je, že ak nevyliečiteľne chorý človek, trpiaci neznesiteľnými bolesťami a/alebo drasticky upadá jeho ľudská dôstojnosť (povedzte, ako by ste sa cítili, keby ste neboli schopní udržať svoju stolicu, v dospelom veku by vás vaši najbližší, alebo aj nemocničný personál balili do plienok ako batoľa, kŕmili vás, umývali atď. a to deň za dňom, týždeň za týždňom, bez nádeje na akékoľvek zlepšenie?) a opakovane vyjadrí vôľu ukončiť svoj život, malo by sa mu s vykonaním jeho úmyslu pomôcť, ak to pre akékoľvek príčiny nezvládne sám.

Druhá vec však je, ako to urobiť. Švajčiarska firma, o ktorej bola reportáž, má skutočne zvláštny modus operandi. Vyzve dotyčného človeka, ktorý má záujem o jej služby, aby jej zaplatil poplatok a zorganizoval si odvoz svojho zosnulého tela naspäť do vlasti (to by ma zaujímalo, ako sa to robí – predstavte si, že vysvetľujete nejakému úradníkovi : Viem, že vo Švajčiarsku umriem, potrebujem vybaviť odvoz svojho tela). Potom sa môže dotyčný dostaviť do sídla spoločnosti a tam dostane smrtiacu injekciu.

Príde mi to celé dosť čudné a najviac ma zarazila výška poplatku – 3 000 švajčiarskych frankov. To je sama osebe veľmi slušná čiastka, myslím, že bohato pokrýva náklady spoločnosti a ešte zostane aj pekný zisk – silne mi to pripomína hyenizmus. No, ale môžem sa aj mýliť. Ďalšia vec je tá, že cesta do Švajčiarska, odvoz tela a všetky možné poplatky zhltnú ďalšie financie. Nech nad tým rozmýšľam ako chcem, vychádza mi z toho, že v prípade bolestivej, nevyliečiteľnej choroby je možnosť slušne, ľudsky umrieť vyhradená zase len tým rovnejším medzi rovnými.
(pokracovanie...)

28 februára, 2008

Typológia žien

Ženy nie sú všetky rovnaké. Sú vysoké, strednej postavy, aj nízke; štíhle, krv a mlieko a aj vyslovene moletné; blondíny, brunetky, červeno- aj čiernovlásky; krásavice, tuctové aj škaredé. A okrem toho sa líšia aj životnými postojmi a názormi.

Ženy naivky.
So zatajeným dychom hltajú príbehy z červenej knižnice a večer pred spaním si vravia, že zajtra, určite už zajtra nastane ten deň, keď príde za nimi ich princ na bielom koni, zem sa zatrasie, na nebi sa zjaví dúha a ich oboch naplní večná a nehynúca láska až po hrob. Napodiv, touto predstavou netrpia len sladké postpubescentky, ale aj ženy dávno dospelé, dokonca až zrelé. Neraz sa vydajú, porodia, vychovajú a vypustia do sveta deti – no sen o princovi v nich neumiera.

Ženy zlatokopky.
Tieto ženy majú inú utkvelú predstavu – v živote sú najdôležitejšie peniaze. Všetko ostatné ide bokom, väčšinou nepociťujú nejakú túžbu po poznaní, umení, či dokonca po dávanej, alebo aspoň prijímanej láske. Sú spokojné len a len vtedy, keď sadajú v značkovom kostýme, s perfektným make-upom, skvelým účesom a francúzskou manikúrou do svojho štýlového auta pred svojím nekresťansky drahým domom, prepchaným prepychovými vecami. Svojmu partnerovi sú ochotné a schopné odpustiť úplne všetko – malou postavou a veľkým bruchom začínajúc; cez občasné urážky a facky pokračujúc až po k do neba volajúcim neverám. Pokiaľ majú zachovaný svoj životný štandard, je všetko v poriadku a ony si zachovávajú duševnú vyrovnanosť. Z tej ich dokáže vyviesť len jedno – keď sa na obzore objaví ešte prachatejší potencionálny partner.

Ženy s veľkým Ž.
Alebo aj Milé žienky - do tejto skupiny patrí veľmi veľa žien, ktoré žijú v partnerskom zväzku, pričom nezáleží na stupni inteligencie, vzdelania, či majetku. Tieto ženy si zobrali do hlavy, že oni sú proste superwomen a zvládnu dokonale všetky prekážky a nástrahy, ktoré im život do cesty postaví. Nielenže budú úžasné partnerky, so všetkým, čo k tomu patrí, ale aj dokonalé gazdinky, milujúce a milované matky, a dokonca aj v práci budú patriť k pilierom firmy, v najhoršom prípade aspoň pracovného kolektívu. Sú spokojné a šťastné, pokiaľ sa im darí všetko zvládať. Keď časom zákonite začnú v niektorej oblasti zlyhávať, rúca sa im nielen pocit životného šťastia a vlastnej hodnoty, ale navyše strácajú aj akúkoľvek súdnosť a prechádzajú do ďalšej kategórie.

Ženy fúrie.
Popis je asi zbytočný, ale aspoň stručne. Sú to frustrované, deprimované ženy, ktorým sa buď rúca manželstvo, alebo sa nevydarili deti, či kariéra – proste niečo nie je v poriadku. Väčšinou sa hnevajú na seba, ale nezriedka i na partnera, nežičlivý osud, alebo aj na celý svet.

Ženy spasiteľky.
Táto skupina je pomerne malá. Patria do nej ženy, ktoré si vybrali za svojho životného druha muža, ktorý má nejakú výraznú charakterovú vadu. Sú pevne presvedčené, že sila ich lásky, veľa obetavosti a trpezlivosti privedie zhýralca k riadnemu životu a ony zožnú ovácie okolia. Zámer sa im, samozrejme, nemôže vydariť – jednak preto, že muži majú svoj vlastný rozum a zväčša sa ním aj riadia a jednak preto, že ich metódy prevýchovy sú presne tie, ktoré k cieľu nevedú.

Ženy vábiteľky.
Alebo aj Dravce. Sú to väčšinou ženy bez partnera, ale nie je to podmienkou. Ich hlavnou črtou nie je striedanie partnerov a ich postelí ako na bežiacom páse - týmto ženám zväčša k pocitu spokojnosti úplne stačí, keď muži na ne vyvaľujú oči a vykrúcajú za nimi krky. Ich charakteristickou výbavou sú výrazný make-up, čo najkratšie sukne, čo najhlbšie výstrihy a tak vysoké opätky, že sa chôdza stáva pre ne až životunebezpečnou. Zaujímavé je, že ani postupujúci vek a tomu zodpovedajúci úpadok tela ich neodradí od toho, aby svoje zbrane naďalej nepoužívali.

Ženy do koča aj do voza.
Vzácna skupina, výskyt je ojedinelý. Tieto ženy vedia, že nie sú dokonalé a ani nikdy nebudú, ale to im nebráni v tom, aby sa o to aspoň nesnažili. Hľadia na svet okolo seba, na svojich blízkych, priateľov i na neprajníkov s úsmevom, nad nikým sa nevyvyšujú, pred nikým sa neponižujú, maličkosti s gráciou odignorujú, v dôležitých veciach si zachovávajú humor, rozvahu a odvahu.

Táto typológia žien je len veľmi stručná. V jednotlivých skupinách existuje ešte množstvo podskupín, mnohé ženské vlastnosti sa bližšie zaradiť nedajú, lebo sú buď takmer univerzálne, alebo naopak veľmi ojedinelé. Navyše ženy veľmi silne ovplyvňujú emócie a životné zmeny. Vydaj, narodenie dieťaťa, výmena partnera a iné je často príčinou prechodu z jednej skupiny do druhej, niekedy aj niekoľkokrát za život.
(pokracovanie...)

26 februára, 2008

Niet nad dobre odvedenú prácu

Pred bránou podniku je umiestnený bankomat. Ak si chcete vybrať peniaze práve v čase striedania pracovných zmien, neraz si musíte počkať v rade.

Takto sa mi zas jeden raz podarilo s povzdychom zaradiť do dosť dlhej rady pred bankomatom a aby som si nejako skrátila čas čakania, blúdila som pohľadom po okolí. Moju pozornosť čoskoro upútali dvaja muži v montérkach, ktorí práve vynášali z podniku veľkú ceduľu. Niesli ju nakrivo, lebo jeden bol malý a bucľatý, druhý vysoký a tenký. Pred bránou ceduľu opatrne zložili na zem, vysoký vedľa nej položil tašku s náradím. Malý pričupol a začal sa v taške prehrabávať, až vybral meter. Spolu s vysokým premeriavali bránu zhora- zdola, sprava - zľava. Po krátkej výmene názorov zdvihli zo zeme ceduľu a priložili ju na bránu. Posunuli trochu doprava, doľava, hore, dole, potom malý pridržal ceduľu, vysoký poodstúpil dva kroky a ukazuje malému – pravý horný roh trochu dolu. Na to si úlohy vymenili – viac očí viac vidí – ceduľu pridržal vysoký, poodstúpil malý a ukazuje – ten pravý roh predsa len trochu hore. Keď boli obaja s umiestnením cedule spokojní, začali starostlivo vyznačovať body, kde ju treba upevniť. Pekne si prácu podelili, vždy jeden pridŕžal ceduľu a druhý značil – malý, stojac na špičkách, značil hore a vysoký sa krčil a značil dole. Potom rovnakým spôsobom vyvŕtali do brány diery na skrutky. Na to malý vyhrabal z tašky skrutky a primontoval horné rohy cedule, veľký to isté spravil s dolnými. Tak, ešte dať na skrutky ozdobné kryty – jeden, druhý, tretí – kde je štvrtý? Spoločne prezreli celý obsah pracovnej tašky, až našli aj ten posledný, pripevnili, konečne hotovo! So spokojnými úsmevmi obaja poodstúpili tri kroky dozadu, aby sa pokochali spoločným dielom.

Aké asi boli pocity tých poctivých, pracovitých mužov, keď zistili, že tá nešťastná ceduľa, ktorá im dala toľko práce, visí hore nohami?
(pokracovanie...)

24 februára, 2008

Nad knihou

Tak som si znova prečítala knihu, ktorú som roky nedržala v ruke – ak teda nepočítam prípady, keď som v knižnici utierala prach. Knižka to je útla, prečítala som ju za dve hodiny, ale je plná životných právd a po jej dočítaní som nad ňou omnoho dlhšie premýšľala. A hĺbanie nad knihou som uzavrela tým, že som sa znova utvrdila v tom, že to naozaj funguje takto – aby človek niečo skutočne pochopil, musí prejsť troma fázami.

1. Poznanie skutočnosti
Nemôžete rozumieť niečomu, o čom nemáte potuchy, že to vôbec existuje. Ak netušíte, že existujú -
a) vyprážané kobylky,
b) podrazy od šéfov,
c) problémy vo vzťahoch,
nemôžete nad tým ani rozmýšľať. Keď si
a) prečítate cestopis,
b) vypočujete historku od kamaráta,
c) pozriete v kine srdcervúcu drámu,
dospejete k nejakému úsudku -
a) toto by som niekedy rada ochutnala,
b) mne sa nič také nemôže stať, mám dobrého šéfa,
c) také niečo môže byť naozaj len vo filme.

2. Prežitie skutočnosti
Po poznaní skutočnosti môžete prejsť k jej prežitiu -
a) na exotickej dovolenke ochutnáte vyprážané kobylky a po pol hodine vyvrátite obsah žalúdka do kríčkov za reštauráciou,
b) dostanete nového šéfa a nestačíte sa čudovať, čoho všetkého je schopný a učíte sa s ním a s tou situáciou žiť,
c) skôr, alebo neskôr sa dopracujete k vzťahovým problémom a nejakým spôsobom si ich odžijete.

3. Analýza skutočnosti
Až v tejto fáze môžete zmeniť svoj úsudok a dopracovať sa k skutočnému poznaniu -
a) môj žalúdok je citlivý, zvyknutý na poctivú stredoeurópsku stravu a exotické jedlá nie sú nič pre mňa,
b) ja sa správam stále rovnako, s prvým šéfom som nemala spory, s druhým áno – problém bude zrejme v ňom a je zbytočné sa kvôli nemu psychicky týrať, alebo rozčuľovať,
c) vzťahové problémy sú zákonité a ide len o to, ako si s nimi poradiť.

Ak prejdete iba cez prvú fázu, daný problém zostane pre vás záhadou. Môžete prečítať kopy kníh, vidieť desiatky filmov a celé hodiny o veci debatovať s priateľmi – kým si to naozaj neodžijete, nepochopíte.

Keď som tú útlu knižku čítala prvý krát, bola som ešte mladá a naivná a po dočítaní som usúdila, že áno, takto to v živote chodí, ale ja o tom viem, zariadim sa podľa toho a vyhnem sa v živote problémom. Nuž, nie naivná, povedzme si rovno – sprostá som bola. Život sa so mnou moc nemaznal, patrične ma preplieskal zo všetkých strán, aj nejaké rany rovno medzi oči boli – a veľa, ach, ako veľakrát som si hovorila : „No, vidíš, a ty si myslela, že sa tomu vyhneš!“ Učiteľ Život si proste vždy nájde spôsob, ako udeliť lekciu. Netvrdím, že som teraz múdra – som si istá, že životné lekcie pre mňa ešte neskončili, ale aspoň niečo som sa snáď za tie roky naučila.
Asi to tak má byť – žijeme si svoje večné príbehy, každý v iných kulisách a s inými hercami, hovoríme o nich každý svojimi slovami a inak, a trápime sa tým, alebo sa rozčuľujeme. Patrí to k životu, skúsenosťami a zážitkami všetkého druhu dozrievame.

Ochutnávajme kobylky, tresknime dverami po hádke so šéfom, dohadujme sa s partnerom o zle vytlačenej zubnej paste, zabudnutom výročí a frekvencii sexuálnych radovánok – ale potom sa zastavme a popremýšľajme nad tým.
Ak totiž so svojim problémom absolvujete len prvé dve fázy – poznanie a prežitie - a z danej skúsenosti nevyvodíte pre seba závery
a) na najbližšej exotickej dovolenke si dáte pre zmenu mravce v mede a dopadnete rovnako ako s kobylkami,
b) s novým šéfom budete viesť večné žabo-myšie vojny a skončíte so žalúdočnými vredmi, alebo infarktom,
c) s partnerom sa rozídete, nájdete si nového a po čase zistíte, že máte s ním presne tie isté problémy, ako s prvým.

(venované Tinke)
(pokracovanie...)

22 februára, 2008

Tak ako je to s tou pamäťou?

Vždy ma fascinovalo, akú krátku majú ľudia pamäť. Nemyslím teraz na to, že si ľudia nepamätajú také málo podstatné veci, ako sú matematické či chemické vzorce, historické dáta, alebo, nedajbože, čo kedy povedal a urobil nejaký politik. Jedná sa mi skôr o bežný ľudský život a príbehy, ktoré sa denne dejú v rôznych prostrediach a o rôznych ľudí, ktorí sú v tých príbehoch aktérmi.
Napríklad tento príbeh sa skutočne odohral a dosť často nad ním rozmýšľam doteraz. (Pre zachovanie anonymity som podstatu sporu zmenila.)
V kancli frčí bežný pracovný deň, ruch a hluk, kolegyne telefonujú na všetky svetové strany, riešia medzi sebou pracovné i iné problémy, ja sedím za svojím stolom a pokojne sa venujem svojej práci. Vtom sa rozletia dvere, do kancľu vrazí Šéfka, tvár jej hrá mierne do červena, bohvie, čo a kde sa jej stalo, dobehne ku mne a pekne na celú hubu vydá nezmyselný príkaz: „ Pandora, tie jablká pre firmu Hopsasa sprav modré!“ (Kanceľ tíchne, kolegyne urýchlene končia telefonické rozhovory.) Pozriem na ňu, či si zo mňa robí žarty a keď vidím, že nie, postavím sa, nech nado mnou nestojí ako výkričník a slušne, ale dôrazne protestujem: „ Pri všetkej úcte, jablká sú červené a žlté, môžeme polemizovať ešte o zelených, ale modré – nie!“ Šéfkina tvár ešte viac naberie na peknom červenom odtieni a ešte hlasnejšie opakuje svoju požiadavku: „ Nebudem sa s tebou baviť o farbách, proste ich sprav modré a basta!“ (V kancli by v tomto v momente bolo počuť padnúť aj kancelársku spinku.) Zhlboka sa nadýchnem a veľmi sa snažiac o pokojný tón hlasu vravím: „ OK, nebavme sa teda o farbách, ale ak chceš, aby som to spravila, daj mi to, prosím ťa, písomne, inak to robiť nebudem, z toho čumí prieser.“ Šéfka mení farbu tváre na fialovú a teraz už z plných pľúc žiada: „ Ty nebudeš rozhodovať, čo ti dám a čo nedám na papieri a už vôbec mi nebudeš hovoriť o tom, z čoho čumí prieser. Šéfka som ja, jablká budú modré a ty si teraz sadni a sprav to!“ Znova usilovne predýchavam, ale napriek tomu už mierne zvýšeným hlasom reagujem: „ Vieš čo, vidím, že sa my dve nedohodneme, poďme za Vyššou inštanciou, nech rozhodne ona.“ Šéfka napodiv súhlasí a odchádzame do kancľu Vyššej inštancie. Tá však nie je práve prítomná a tak sa so Šéfkou dohodneme, že prídeme znova neskôr. Šéfka odchádza nevedno kam, ja sa vraciam do kancľu. Zvedavé kolegyne oboznámim s vývinom situácie - kolegyne odobria môj doterajší postoj a postup. Všetky znova pokračujeme vo svojej bežnej práci. V rámci jednej pochôdzky stretám na chodbe Vyššiu inštanciu. Pokojne jej vysvetlím podstatu môjho sporu so Šéfkou, na to Vyššia inštancia hlási: „Modré jablká sú blbosť. Kde je Šéfka?“ Odpovedám, že možno v našom kancli a spolu tam odkráčame. Šéfka je skutočne prítomná, ostatné osadenstvo tiež, znovu všetko tíchne a kolegyne s napätím očakávajú, čo sa bude diať teraz. Vyššia inštancia pokojne prednesie hlášku k Šéfke: „ Pandora mi hovorila, že chcete pre firmu Hopsasa modré jablká.“ Šéfka nahodí americký úsmev číslo 1 a milo prerečie: „Ale ja som nič také nepovedala! Ja som hovorila, že o tom musíte rozhodnúť vy!“ (Lapám po dychu.) Vyššia inštancia s miernym náznakom nervozity v hlase: „ Tak ja hovorím, že jablká budú červené, alebo žlté, v najhoršom prípade zelené, ale modré NIE!“ ( Pociťujem jemný záchvev zadosťučinenia.) Šéfka sa otočí ku mne a medovým hlasom prednesie: „ Už je ti to jasné, Pandora?“ (!?!?!?!) Poviem vám, málokedy a málokomu sa podarí zaraziť mi reč, ale tentoraz Šéfka boduje na celej čiare. Stojím ako puk, sánka na hrudi, Šéfka a Vyššia inštancia víťazoslávne odchádzajú.
Len čo sa za nimi zaklapnú dvere, v kancli sa strhne rušná vrava. Kolegyne jedna cez druhú vzrušene reagujú: „ Teda, to je neuveriteľné!“ „To čo si Šéfka zmyslela - vraj modré jablká – tomu vravím sprostosť!“ „To bola prekrásna ukážka ohybnej chrbtice!“ „Veď z teba urobila pred Vyššou inštanciou dokonalého vola!“
Dobre, nechajme bokom hodnotenie charakteru mojej Šéfky, poďme radšej k tomu, prečo vám to vlastne rozprávam. Toto sa stalo jeden pekný piatok. Nasledujúci pondelok od rána ma kolegyne nezávisle na sebe pristavovali v kuchynke, na chodbe, na toaletách atd., a nenápadne mi šuškali komentáre typu: „Počuj, nemala si na Šéfku tak vybehnúť!“ „Nechaj to tak, aj Šéfka je len človek a iba si robila svoju robotu,“ „Veď Šéfka nebola tak úplne mimo a nechcela po tebe nič také strašné!“ či dokonca – perla! - „Prečo si vlastne chcela robiť pre firmu Hopsasa tie modré jablká?“
Tak teraz vážne neviem – naozaj za to môže slabá pamäť, alebo je za tým skôr obyčajná ľudská priposratosť?
(pokracovanie...)

19 februára, 2008

Ako si ženy vyberajú mužov

Či sa to niekomu páči, alebo nie, pri výbere vhodného partnera ženy používajú okrem srdca aj hlavu. Potrebujú totiž mať pri sebe partnera, pri ktorom je aspoň malý predpoklad, že zostane pri rodinnom kozube aspoň dovtedy, kým deti trochu podrastú – samozrejme, že ideál je láska až po hrob, ale tomu už v dnešnom svete veria hádam len naivky. Ženy si proste dobre rozmyslia, kam hodia návnadu :-)

OK, pre tých, čo sa chcú dať uloviť:
Vzhľad je dôležitý. Ženy sú estétky.
Nie je to však až také horúce. Aj chlap, trochu krajší od čerta, je stále dosť pekný. Hlavné je, aby muž udržiaval svoje telo aj šatstvo v stave hodnom civilizovaného človeka. Pekne tvarované svalstvo poteší, ale nič netreba preháňať – príliš veľa svalov skôr odpudzuje. Veľmi dôležitá je vôňa, samozrejme, zase s mierou.
Peniaze sú dôležité. Ženy sú praktičky.
Nemusí sa hneď jednať o honosný dom, prepchané konto a drahé auto – aj keď sú značnou výhodou. Pri mladších ročníkoch je však postačujúce, ak má muž perspektívu – to znamená, že má slušné vzdelanie, dobrú prácu a nemení zamestnania ako ponožky. Muž okolo 30 a viac, bývajúci v podnikovej ubytovni, alebo – hrôza! – u rodičov, s nudným zamestnaním a malým platom je prakticky bez šance.
Povaha nie je dôležitá. Ženy sú vychovávateľky.
V tomto prípade je skôr k úžitku, ak má muž nejakú chybu – aspoň drobnú. Ženy nadchýna možnosť kultivovať svojho chlapa. Zase však skutočne netreba zachádzať do extrémov – rozumné ženy si zásadne nevyberajú vyslovene problémových partnerov. Úplne postačí, ak vo vhodnej chvíli pred vášnivou milovníčkou umenia podotknete, že ste v živote neboli v galérii, alebo pred svetobežníčkou, že ste sa doteraz pohybovali len v okruhu 100 km od rodnej viesky. Táto taktika má síce tú nevýhodu, že vás možná budúca manželka začne okamžite vláčiť po všetkých možných výstavách, alebo kútoch zeme, ale – vzbudili ste záujem!

No, a niečo v dobrom pre tie, čo lovia :
Vzhľad nie je dôležitý.
Čím väčšieho krásavca máte, tým je o neho väčší záujem. To, že ho máte (zatiaľ) doma, ešte neznamená, že prišiel o oči. A všade naokolo je toľko, ale toľko nových, zaujímavých, vábivých žien!
Peniaze nie sú dôležité.
Čím viac ich váš chlap má, tým väčšie boje budú o neho večne zvádzané. Na reťaz ho neprikujete, 24 hodín denne sedem dní v týždni ho tiež nebudete strážiť – stojí vám to za to?
Povaha je dôležitá.
Ak vážne chcete pokojný a spokojný rodinný život, vyberajte hlavne podľa tohto kritéria. Krásavcov a pracháčov behá po svete dosť. Ale muž, ktorý je milý, pozorný, láskavý a rozumne uvažujúci, je vzácny sortiment. A okrem toho – muž nie je dieťa, je dospelý a svojprávny. A to znamená, že buď už je vychovaný, alebo ho už neprerobíte...

(venované ehmovi)
(pokracovanie...)

16 februára, 2008

O Lilith

Počuli ste už o nej?
Zmienka o Lilith je už v sumerskej mytológii, starej viac ako 5000 rokov. Bola spoločníčkou sumerskej bohyne nebies Inanny. Žila vraj v posvätnom strome spolu s vtákom Anzu a hadom, ktorí mali tiež rovnako neskrotnú povahu, ako Lilith. Zo sumerských bájí sa zrejme dostala do hebrejského mýtu - o Lilith ako o prvej Adamovej žene. Podľa jednej verzie tejto legendy Jahve stvoril Adama a Lilith spolu z hliny, podľa inej bola Lilith stvorená z ohňa. Lilith bola Adamovi rovnocenná a podľa toho sa aj chovala – bola krásna, hrdá, vzdorujúca, zvodná a zmyselná. Nedokázala žiť s Adamom, pretože Adam jej slobodu a nezávislosť nechcel uznať. A tak od Adama utiekla do pustín pri Červenom mori, kde žila s démonmi zla, dopúšťala sa s nimi necudností a stala sa matkou stoviek démonických detí – Lilim. Jej vzbura však bola potrestaná – bola prenasledovaná božími poslami a jej deti vraždené po stovkách. Hrôza a bolesť, ktorú Lilith po storočia prežívala, ju nakoniec priviedla až k pomste – v snoch zvádzala mužov, aby ich potom pripravila o rozum, alebo rovno zabila, a rovnako zabíjala aj novorodencov.
Boh stvoril Adamovi z jeho rebra poddajnú Evu - Adam s ňou žil a mal deti, ale po Lilith neprestal nikdy túžiť. Lilith v jeho snoch zostala bytosťou, z ktorej mal strach a zároveň bol k nej priťahovaný neskrotnou vášňou.
Mýtus o Lilith bol zo Starého zákona vyradený. Možno preto, že pre cirkev bol nežiadúci obraz ženy, ktorá chce byť mužovi rovnocennou. Časť o stvorení Evy zostala, tá vyhovovala - Eva bola Adamovi podriadená, oddaná družka, ale len dovtedy, kým nepodľahla pokušeniu. Legenda tvrdí, že had, ktorý naviedol Evu ochutnať zo stromu poznania, bola vlastne Lilith, ktorá sa chcela pomstiť.
Obe ženy, Lilith aj Eva, sa prejavili ako individuality. Obe sa vzopreli Božej vôli, a obe boli za to potrestané.
O mužoch sa hovorí, že sú všetci rovnakí. Nuž, asi hej, veď Adam bol len jeden.
Ale ženy... V ženách sa ukrývajú Eva i Lilith, jedna poddajná a starostlivá, oddaná matka a partnerka a druhá nebezpečná, vášnivá, neskrotná a lákajúca diva, ktorá mámi mužom zrak i zmysly... A obe, Eva i Lilith, zvádzajú v mysliach žien neľútostný boj - jedna túži po útulnom, pokojnom domove, šťastných deťoch a druhá... Čo vlastne chce tá druhá?
(pokracovanie...)

15 februára, 2008

Ženy II.

Keď sa na problémy 1. ženy ako také a 2. ženy verzus muži pozrieme nezúčastneným ženským okom :-), je to všetko ešte komplikovanejšie, ako som začala v prvej časti.

Ženy mužskému svetu nerozumejú a často mám pocit, že ani rozumieť nechcú. Úplne im stačí, že sa naučili, ako mužov nenápadne dostať tam, kam si to ony želajú. Vedia, že muži sa stále cítia lovcami a tak im doprajú ilúziu lovu. Ak však žena nemá o lovca záujem, lovec prakticky nemá šancu. A naopak, ak sa žena rozhodne, že konkrétneho chlapa proste chce - dokáže neuveriteľné veci ( viď príbeh o Alžbetke), len aby dosiahla svoje. Pomerne zábavné na tom je, že dotyčný muž sa pritom často nikdy nedozvie, do akej rafinovanej pasce vlastne padol - žena mu vo vlastnom záujme nechá pocit, že vlastne on dostal ju.

Ženy spolu držia, vo svojom ženskom svete sa cítia v bezpečí, rozumejú mu - ale toto platí len pre kategóriu "Ženy, ktoré poznám". Dostať sa do tejto kategórie nie je problém - stačí hodinka klábosenia pri káve, alebo v čakárni u gynekológa a pocit spriaznenosti duší sa dostaví. Keby sa Alžbetka - Alenka a Františka - Fiona z mojich minulých príbehov stretli za iných okolností, boli by s najväčšou pravdepodobnosťou skvelé kamarátky. Ženy, ktoré nie sú v prvej kategórii, automaticky patria do kategórie "Sokyne". Na sokyne sa ženy pozerajú podozrievavo - nevedno, aký podraz od nich možno čakať. Voči sokyniam sú totiž v ženskom svete povolené všetky hmaty, chmaty a triky. Morálne zábrany nie sú žiadne - v rámci hesiel: "Účel svätí prostriedky" a " Kto chce psa biť, nájde si nielen palicu, ale aj psa." Keď je núdza o chlapa a potencionálneho otca najväčšia, môže sa stať, že sa aj najlepšia kamarátka nejakým zázračným spôsobom presunie do kategórie sokyne - ale to je osobitná kapitola. O tom možno niekedy inokedy.

Veľký problém majú ženy okolo 30 a viac s výberom vhodného kandidáta na spolužitie. Pre mužov je to asi ťažko predstaviteľné - im sa, čím sú starší, otvára stále väčší priestor potencionálnych partneriek na rôzne účely - od flirtovania, priateliek, mileniek až po manželky. Pre muža okolo 30 je zaujímavá kategória od 20 do 30, pre muža okolo 40 je rozsah zaujímavých žien väčší - od 20 do 40, a tak ďalej. Ženám sa naopak výber mužov postupujúcim vekom zužuje. Šťavnatá 20 pokojne loví vo vodách od 20 do 60 - podľa osobných kritérií ( väčšinou čím starší, tým lepší - má viac prachov). Žena okolo 30 má výber už len medzi mužmi od 30 do 60 a vo veku okolo 40 prichádzajú do úvahy len muži od 40 do 60 (mužov starších ako 60 si ženy vyberajú len výnimočne - ak je dostatočne bohatý, neprekáža ani nevábny vzhľad, ani mizerné zdravie). Výnimky staršia žena a mladší muž len potvrdzujú pravidlo. Výber mužov sa nezmenšuje len vekom - väčšina z nich totiž chátra omnoho rýchlejšie, ako ženy vo veku im primeranom. Zo sto mužov, ktorí prichádzajú do úvahy vekovo, je 50 buď bruchatých, alebo plešatých (sorry, ja s tým problém nemám, ale väčšina žien, žiaľ, áno), ďalších 25 je aj bruchatých, aj plešatých, 15 neprichádza do úvahy pre osobné charakteristiky (alkoholici, násílníci, chorobní žiarlivci, gambleri atd.), takže nám zostane 10 použiteľných chlapov. Z nich je 8 ženatých....

Pozor - všetky triky a ťahy, ktoré som vyššie popísala, používajú nezadané ženy - dravci. Ak sa im podarí dostať chlapa, ktorý je pre nich zaujímavý (t.j. aspoň trochu vyzerá k svetu, je zabezpečený, nie je charakterovo vyslovene odpudivý), prechádzajú pomerne rýchlo do ďaľšieho ženského štádia - milá žienka, ktorá sa zo všetkých síl usiluje zvládnuť všetky úlohy, ktoré na ňu spoločnosť kladie (o tom som už písala - partnerka, matka, milenka.....) Pokiaľ to zvláda, je všetko v najlepšom poriadku a muž v jej starostlivosti si pochvaľuje spolužitie. Problém nastáva, keď sa niečo prestane dariť - a to sa stane skôr, alebo neskôr, lebo toho je proste na jednu ženu trochu moc. V tom prípade žena nejaký čas statočne vzdoruje problémom, radí sa so ženami z okruhu Ženy, ktoré poznám, a vymýšľa rôzne projekty ( najčastejšie "schudnem", ale aj "prestanem chodiť do keramického krúžku, hoci ma to baví, ale ten čas môžem využiť efektívnejšie, napríklad poriadne vyrajbať byt", alebo "pôjdem s manželom do psychologickej poradne, k sexuológovi..." a podobne). Projekty v praxi (ak sú vôbec uvedené do praxe - nezriedka zostane len pri tom kecaní) veľmi často stroskotávajú. Je to podľa mňa zákonité - ženy, miesto toho, aby si niečo zo svojich povinnosí odpustili, si pridajú na plecia ďaľšie. Samozrejme, že trvalý časový stres, frustrácie a depresie v spolupráci s výkyvmi hormónov postupom času pomaly, ale iste presunú ženu zo štádia milá žienka do ďaľšieho - fúria. Partneri takto postihnutých žien sa nestačia diviť, čo sa to s nimi vlastne porobilo. A - stávajú sa vhodnou potravou pre ženy dravce.

Františku z môjho príbehu netreba ľutovať - bola proste ešte len v štádiu milá žienka. Minimálne frustrácia z nenaplneného materstva (kedže sa starala aspoň o Fedorovho syna, trvalo jej to trochu dlhšie) by ju čoskoro spoľahlivo presunula do štádia fúrie a Fedor by možno nakoniec zobral nohy na plecia aj sám... Ukradnúť partnera žene v štádiu milá žienka nie je síce jednoduché, ale pre ženu-dravca s dobrou výbavou a vedomosťami to nie je nemožné... Františka sa po tejto lúpeži znova presunula do štádia dravec a niekde loví... Niektoré ženy vo svojom živote presuny medzi jednotlivými štádiami dravec-milá žienka-fúria zvládnu aj niekoľkokrát. Nezriedka sa stáva, že v štádiu fúria nadobudnú pocit, že za všetky ich problémy môže partner (nepomáha, neváži si ju, vyčíta jej neatraktivitu alebo žiarli - opäť doplň podľa potreby), s partnerom sa rozídu (nie je podmienka) a začnú s lovom na nového, lepšieho, proste pána Dokonalého.
(pokracovanie...)

Ženy I.

V kancli, v ktorom som sedela 10 rokov (v úlohe hlavného pozorovateľa), sedí ešte ďalších 11 žien (je to najväčšia kancelária na našom oddelení). K oddeleniu patrí ešte ďalších 5 kancelárií a dohromady je to okolo 50 žien vo veku od 22 do 62 rokov. V podniku je značná fluktuácia a tak sa osadenstvo často mení. V čisto ženskom kolektíve, v ktorom sa ženy cítia medzi svojimi - tj .ženy, ktoré poznám - sa odohrávajú rozhovory na veľmi otvorenej úrovni - bežne sa bavia o veľmi osobných a intímnych veciach od menštruácie, pôrodov, chorôb a pod. až po podrobný popis intímnych detailov. Rozhovory sú väčšinou odpočuté, kedže tam proste som a neviem si vypnúť uši a odohrávajú sa v kancli, v kuchynke, v bufete, v závodnej jedálni a hlavne na dámskych toaletách (tomu venujem extra odstavec - to stojí za to). Ďalší podstatný fakt je ten, že podnik je síce obrovský kolos, ale prenos klebiet funguje dokonale - každý niekoho pozná a rád pošle pikantnú info ďalej. Najväčší klebetníci sú medzi služobne starými zamestnacami - zostalo ich len pár, sú na pozíciach, kde sa všeličo dozvedia a navzájom sa dobre poznajú. Príbehy, ktoré popisujem, sa odohrávali v priebehu tých rokov na vzorke cca 70 žien. Vzory správania mám odsledované v omnoho väčšom merítku.

Dámske toalety sú kapitola sama o sebe a myslím, že by vás to mohlo zaujímať. Zväčša sú to dve miestnosti - jedna menšia s umývadlami a jedna väčšia s kabínkami. V podniku sú na dámskych toaletách po tri kabínky bez stropu - sú to vlastne len také kóje. Som síce žena, ale toto je pre mňa zatiaľ stále záhadou - na WC chodia ženy zásadne aspoň v dvojčlenných skupinkách. Prečo to robia, proste nechápem - netrafia samé? Nedokážu mimo domova vykonať potrebu o samote? Potrebujú pri tom duševnú podporu? Veď vykecávať sa môžu rovnako v kancli, či inde, prečo aj tam? No, proste neviem. Bežne sa v kancli jedna postaví a hlási: Idem na WC, kto ide so mňou? Nepamätám si prípad, kedy by sa aspoň jedna nepridala. Ja chodím sólo, zavriem sa v kabínke, konám, čo treba a kedže tam máme pri kľučke také tie kolečká červená-zelená, tak je vidno, že je obsadené. Vzápätí prichádzajú dve kolegyne a pýtajú sa - kto je tu? Ja, Pandora. OK, to je z našich - zavrú sa každá do jednej kabínky a začnú konverzáciu. Pritom pochopiteľne konajú činnosť, pre ktorú tam vlastne prišli -zvuky sa voľne šíria, vedia o mne, je im jasné, že ich počujem, ale to ich nijako neruší. Poviem vám, ja som prirodzene zvedavá a veľa krát sa mi stalo, že som svoje záležitosti mala dávno vybavené, ale napriek tomu som ešte posedela, aby som sa dozvedela koniec príbehu - tam si proste vypočuješ to najlepšie z najlepšieho :-)

Ešte k ženám všeobecne : musíte si uvedomiť, že sú veľmi rafinovane tlačené(výchova, očakávanie najbližších, lifestyle časopisy) k tomu, aby sa snažili perfektne zvádnuť niekoľko životných úloh súčastne - partnerka, matka, gazdinka, milenka, pracovníčka atď.., čo je samo o sebe veľmi náročné. Väčšina žien sa však úprimne a zo všetkých síl snaží všetky tieto úlohy zastať čo najlepšie. Keď si k tomu pridáte večné hormoálne výkyvy, súvisiace s menštruačným cyklom, tehotenstvami, prechodom a tak, zákonite začnú skôr, alebo neskôr niekde zlyhávať. Miesto toho, aby si uvedomili, že proste nie sú superženy a vyselektovali si priority, obviňujú sa, že sú neschopné a že sa im veci nedaria preto, lebo sú tučné, lenivé, nevedia si veci zorganizovať - doplň podľa potreby - a snažia sa o milých desať niečo s tým robiť. Ženy sa vo všeobecnosti priam vyžívajú v riešení rôznych životných kríz a katastrof, ktoré ich postretli. To riešenie však najčastejšie začína a neraz aj končí tým, že to preberú so svojimi spolutrpiteľkami. Veľmi silným popudom k činu býva u žien túžba po dieťati (príroda proste vie, čo robí) a keď sa nedarí mať aj muža, aj dieťa, chcú aspoň dieťa. Je to dosť pochopiteľné - chlapa môžu zohnať dodatočne, ale na vynosenie dieťaťa majú určený len určitý čas.

Tak - teraz nejaké príbehy zo života. Postavy sú skutočné, mená však vymýšľam podľa abecedy.

Alžbetka bola z tých atraktívnych, vzdelaných (dve VŠ) single, ktoré ťahajú pomaly k 30-tke. Vlastnila malý 2-izbový bytík, dokonalú garderóbu na všetky možné príležitosti, mala skvelú prácu. Lenže biologické hodiny robili stále hlasnejšie TIK-TAK, vyhliadla si teda pána Dokonalého a išla na to pekne vedecky.Fáza 1- Štúdium. Naštudovala si všemožnú dostupnú literatúru o zvádzaní a o mužoch všeobecne, čo sa dozvedela, podrobne prebrala v kancli(rovnako ako ďalší postup).Potom zahájila Fázu 2- Veľmi opatrný prieskum - u spoločných známych zistila všetko, čo sa o dotyčnom Adamovi dalo. Fáza 3 - Hodenie návnady. Predstavte si, "úplnou náhodou" začala chodiť do toho istého fitnes, ako Adam. Náhodou prišla pol hodinu predtým, ako on končil, náhodou odchádzala pol hodinu po tom, čo on prišiel.. vždy perfektne nahodená, vždy skvele naladená, vždy sexi. Bola trpezlivá, táto fáza trvala mesiac, končila tým, že si kývali na pozdrav.Fáza 4 - Náhodné stretnutie. Náhodou prišla na stretnutie s kamarátkou do toho istého baru, kde pomerne pravidelne v piatok hrával s priateľmi biliard. Kamarátka, samozrejme, neprišla, ale oni sa dali do reči. Netlačila na pílu, bola milá, ale držala si ho od tela - veď náhodný známy z fitka - nie? Po hodinke odišla. Fáza 5 - Zbližovanie. Stretávali sa ďalej vo fitku, už prehodili slovko-dve, potom viac, po ďalšom mesiaci si šli po fitku sadnúť na kávu. Počúvala ho, obdivovala, hovorila o veciach, ktoré ho zaujímali. Stretnutia sa opakovali už bez fitka. Tak prešiel daľší mesiac. Fáza 6 - Prvý sex. Predviedla fantastickú bielizeň, dokonalú milenku, niekoľko úžasných orgazmov. Fáza 7 - Pripútanie. Ďalšie tri mesiace tvrdo makala na tom, aby milý Adam nadobudol pocit, že je presne žena jeho života. Bola schopná odísť o dve hodiny skôr z práce, aby sa pripravila na rande - do hladka oholiť nohy, podpazušie, absolvovať kozmetiku a kaderníčku, voňavý kúpeľ, príprava scény v jej bytíku. Bola proste dokonalá. Išla s ním na rafting, ktorý Adam zbožňoval, hoci sa panicky bála vody (čo mu, samozrejme, zatajila - vždy som si to chcela vyskúšať - ty si úžasný, že si ma sem vzal!) Išla s ním na víkend do hôr, hoci turistiku neznášala (to je úžasné, ten čistý vzduch, ten nádherný výhľad!) Ticho sa nudila na filme, ktorý Adam proste chcel vidieť ( skvelý režisér, fantastický námet!) a tak podobne. Fáza 8 - Spoločná budúcnosť. Načasovala si to perfektne - končila jej ročná pracovná zmluva v podniku. Bežne sa potom vystaví nová - na dobu neurčitú. Ona nemala záujem - odchádza s Adamom do Anglicka, už tam majú obaja zabezpečený skvelý job. Zakývala, žiarivý úsmev - zavrite oči, odchádzam! Pointa : O Adamovi sme síce vedeli všetko, vrátane rebríčka obľúbených sexuálnych praktík, ale jeho skutočná identita nám zostala utajená. Prasklo to až po Alžbetkinom odchode - bol to jeden supervízor z podniku, ženatý, otec dvoch detí v predškolskom a mladšom školskom veku.. Jeho žena Alenka nič netušila (supervízori v podniku majú množstvo školení, služobných ciest a tie najnemožnejšie časy odchodov a príchod do a z práce), proste jeden deň odišiel z domu akože do práce a už neprišiel - dala ho hľadať políciou. V práci sa Adam s Alžbetkou nestretávali (podnik je fakt obrovský areál, nie je to problém), Adam v rámci utajenia ani nepodal výpoveď.. Po dvoch týždňoch sa vrátil z Anglicka sám, načisto vytriezvený, s prosíkom šiel najprv za Alenkou, potom do práce. S Alenkou to neutriasol, rozviedli sa, v podniku pracuje doteraz. O Alžbetke nemáme žiadne správy.

Beátka od svojich 25 chodila na striedačku s Borisom a Bohušom. Raz bývala u Borisa, vychvaľovala ho do nebies a na Bohuša sme počuli len hanu. Potom sa s Borisom pohádala, chvíľu bola vo vlastnej garsónke a potom začala bývať u Bohuša a tomu prispôsobila aj svoje komentáre. A tak dokola. Čas plynul, čas spolužití sa stále skracoval, rozchody boli stále dramatickejšie a milá Beátka sa raz nevedela rozhodnúť, ktorý je ten pravý.Vyriešila to skvele - našla si Braňa. Ten však mal malú chybu krásy - bol ženatý. To až tak veľmi Beátku nerušilo, veď to sa dá riešiť, nie? Horšie bolo, že prišli nejaké zdravotné problémy a gynekológ jej odporučil, aby čo najskôr mala dieťa, lebo jej šance na otehotnenie prudko klesali. To sa ľahko povie - ale otehotnieť nejde väčšinou len tak ľahko a okrem toho, ktorý zo šťastnej trojky je ten pravý otec jej budúceho dieťaťa? Po dlhých a vzrušených debatách v kancli Beátka spustila akciu. Začala spávať so všetkými troma potencionálnymi otcami - samozrejme, že ich zabudla upozorniť, že vysadila antikoncepciu a vypracovala tiež neuveriteľné bezpečnostné opatrenia, aby nedošlo k vzájomnému stretnutiu tých skutočne šťastných budúcich oteckov. Dobrá vec sa podarila, Beátka mala pozitívny tehotenský test, ale s kým? To nevie ani divá sviňa, nie to Beátka. Ale to nevadí - dieťa je toho, kto ho vychováva, nie? A tak ich postupne postavila pred hotovú vec - zlyhala antikoncepcia, budeš otcom, čo teraz? Braňo hneď hodil spiatočku - povedal, že dieťa rozhodne nemôže byť jeho, vraj po splodení svojich dvoch manželských detí dostal od jedného z nich mups a zostal neplodný (celkom slušne vymyslené, ale kto by tomu veril, že?). Viac sa s Beátkou nestretol. Bohuš posielal Beátku na interupciu, vraj sa na otca ešte necíti. Zostal len Boris. Na toho chudáka boli použité všetky možné ženské zbrane - od plaču (väčšinou veľmi úspešné), cez lichotenie a sľuby, až po apelovanie na jeho zodpovednosť. Boris to vzdal, keď bola Beátka v siedmom mesiaci, oženil sa s ňou. Beátka porodila chlapca ako malina, je momentálne na MD a na koniec príbehu ešte len čakáme.

Cilka je milá pekná 35 žienka, ktorá svojho neverného manželíčka vyštvala z domu. Zostala sama s postpubertálnou dcérou, ktorá jej rozvod stále vyčítala, na otcovi veľmi visela. Cilka nejaký čas takto žila, žialila a ľutovala sa a potom si povedala, že veď dcéra čoskoro odíde z domu tiež, a život pre ňu ešte nekončí a začala s druhou mladosťou - po večeroch a víkendoch obehávala so svojou tiež single kamarátkou bary, chodili na party a akcie každého druhu. Na jednom takomto výjazde sa spoznala s Cyrilom - rozvedený 30, jeho hnusná ex ho vyhodila z domu a o všetko pripravila (až na konci príbehu sme sa dozvedeli príčinu - splodil nemanželské dieťa s jednou zo svojich početných bokoviek a jeho ex to nevedela nijako predýchať, samozrejme). Milá Cilka sa nad ním zľutovala, nasťahovala si ho do bytu a my sme počúvali samé ódy - aký je Cyril skvelý, ako jej so všetkým pomáha, aj dcére, a vôbec, s dcérou si výborne rozumejú.... Po pol roku Cilke prišlo v práci zle, odišla domov skôr ako zvyčajne a doma našla svoju 16-ročnú dcéru vo veľmi intímnej sitácii s tým skvelým Cyrilom.... No, letel len taká rozkoš, dcéru zrúbala ako hada a Cilka je teraz zase sama. Čo bude ďalej? Nevieme...

Danka žije v dlhoročnom, pomerne spokojnom manželstve s Dušanom. Dušan je celkom slušný exemplár manžela, Danke vyhovuje, ale je tu jeden malý háčik. Od samého začiatku vzťahu bol v posteli babrák a raz nevedel Danku uspokojiť. Danka vyskúšala všetko možné aj nemožné, ale nepomohlo. Sexuológa Dušan rázne odmietol. Momentálne sú na tom tak, že majú sex tak raz za mesiac, celá akcia trvá asi 5 minút a v ostatné dni Danku bolí hlava, je unavená, musí ešte niečo dorobiť, chce dopozerať film ... Ale kedže je Danka vo veku, keď ženám sex začína naozaj, ale naozaj chutiť, našla si podobne postihnutého milenca Denisa. Ten má údajne frigidnú manželku, ale inak im to klape. Danka a Denis sa stretávajú priemerne raz za týždeň u Dankinej kamarátky, absolvujú divokú jazdu a po nej idú každý spokojne do svojho domova. Obom to vyhovuje, ich partneri zatiaľ nič nevedia.

Evka sa vydávala veľmi mladá a vydala sa zle. Jej muž bol gambler a alkoholik. Porodila mu krásneho syna a rozviedla sa s ním. Potom začala po podniku lov na náhradného otecka. Zatiaľ vyskúšala Emila, Eugena a Eda. Emil a Eugen neprešli výberom. Edo sa ukázal ako veľmi schopný náhradný otecko, žiaľ, už má svoje vlastné tri manželské deti. Evku to neruší, usilovne pracuje na jeho rozvode, s Edovou ženou sa háda po telefóne a Eda spracúva všetkými vyššie uvedenými metódami.

Fedor je rozvedený 40 - jeho ex sa jedného pekného dňa zobrala za svojím pánom Dokonalým, nechala mu pritom v opatere puberťáka. Fedor sa po čase dal dokopy s Františkou, milou, starostlivou starou dievkou, ktorá Fedorovi aj jeho synovi zase vytvorila domov. Fedor bol spokojný, len sa odmietol znova oženiť a mať s Františkou dieťa, raz mu vraj stačilo. Františka sa s tým zmierila, žili pekne pohromade niekoľko rokov, Fedorov syn takmer dospel. Vtedy si Fedora vyhliadla rozvedená Fiona. Omámila, zlákala a odviedla si milého Fedora do svojho bytu, Františke ostali len oči pre plač. Ale plakala aj Fiona - zatiaľ si vyplakala sobáš, prerábku bytu, nové auto a splodenie dieťaťa - je v piatom mesiaci, bude to chlapec.
(pokracovanie...)