Jahody

V dnešných novinách som sa dočítala, že v obchodoch sa predávajú jahody kilogram po 100 Sk. Hm, a nám hnijú na záhrade.

Nie že by som nevedela, čo s nimi. Na polici v komore stojí 50 pohárov jahodového džemu a 30 pohárov zaváraných jahôd, mraznička je plná mrazených jahôd, skoro každý deň máme buď jahodovú penu, alebo jahody so šľahačkou, či jahodový koláč.
Dnes som piekla jahodovú bublaninu. Keď syn videl, že vyťahujem plech, celý natešený sa ma pýtal: „Aký koláč ideš piecť?“ „ No, jahodový,“ odpovedala som. „Zaseee?“ pretiahol sklamane náš puberťák.
No, je ich proste priveľa.
A to sme pred dvoma týždňami nedočkavo odhŕňali listy a hľadali prvú červenú jahodu.

Čím to je, že to, čo má človek pod nosom, sa mu nežiada?
Poznáte tie preplnené tácky zákuskov na svadbách? Skoro nik si z nich neberie. A ako slastne sa mnohí tvária, keď si v cukrárni dávajú do úst po maličkých kúskoch jediný krémeš...

Čím to je, že by človek chcel niečo, čo práve nemá?
V zime sa chúlime do teplých búnd, omotaní šálmi dupkáme od zimy a túžime po teplých letných dňoch. V lete, celí spotení, spomíname na lyžovačky a snehuliakov.

Čím to je, že veci dôverne známe nás nudia a chceme nové zážitky?
V koľkých manželských spálňach sa radosti zmenili na povinnosti? On sa večer radšej obráti chrbtom, pretiahne paplón cez plece a premýšľa nad tou chutnou novou sekretárkou generálneho riaditeľa. A ona zase spomína na malý, pevný zadok trénera vo fitku...

Odkusujem z jahodovej bublaniny. Ale mám chuť na ríbezle. Toho roku ich budeme mať veľa. Možno viac, ako jahôd. Len sú ešte nezrelé...

Ale možno by som už našla nejakú červenú bobuľku... Idem sa pozrieť!