Ženy a životný štýl

Ženy sú posadnuté životným štýlom a všetkým, čo s tým súvisí. Časopisy, ktoré im radia, ako a čo majú robiť, aby boli dokonalé, sú ich najobľúbenejším (a neraz aj jediným) čítaním. Ženy, ktoré chcú byť in, to však majú veru ťažké.

1. Musia byť perfektne štíhle.
To sa ľahko povie, ale realizácia je omnoho ťažšia. Diéty, cvičenie rôzneho druhu a zázračné recepty všetkého druhu sú medzi ženami jednou z najobľúbenejších tém. Ženy sú ochotné a schopné týrať sa celé dni hladom, alebo jesť len podivné kombinácie jedál, ktorých kalorickú hodnotu vedia zo seba presne vysypať, aj keď ich prebudíte o polnoci. Keď sa ženy spýtate, koľko váži a akú veľkosť oblečenia nosí, nikdy sa nedozviete správne číslo.
Dosiahnutie ideálnej váhy v pomere k výške postavy ešte nie je všetko. Všetky svalové partie musia byť tiež správne tvarované. Ak tie ideálne príroda nenadelila, poprípade zapracoval čas a tehotenstvá, prsia upraví do želanej podoby špeciálna podprsenka, brucho a zadok zase skorigujú sťahovacie nohavičky.
2. Musia mať perfektný účes.
Vlasy musia byť skvele ostrihané, lesklé a plné života - nech už to znamená čokoľvek. Farba vlasov je tiež veľmi dôležitá - ženy si ich farbia bez ohľadu na to, či to je alebo nie je potrebné. Radikálna zmena dĺžky, alebo farby vlasov s takmer stopercentnou istotou signalizuje nejaký silný duševný poryv ženy - aj keď navonok sa trebárs nič zvláštne nedeje. Návšteva kaderníčky sa rovná spoločenskej udalosti. K správnej starostlivosti o vlasy ženy potrebujú niekoľko druhov šampónov, kondicionérov, výživných masiek, lakov, gélov, tužidiel, kulmy, nátačky, žehličky, hrebene rôznych tvarov, kefy na vlasy a iné nevyhnutnosti.
3. Musia mať vždy perfektnú pleť, perfektný make-up a perfektné nechty.
Pravidelné návštevy kozmetičky sú životne dôležité. V kúpeľni sa vŕšia krémy denné a nočné, očné krémy, odličovacie krémy, regeneračné krémy, podkladové krémy, korigovacie krémy, samozrejme make-up, rúže, lesky na pery, očné linky, tiene, špirály, pleťové masky, laky na nechty, odlakovače a ďaľších asi tisíc prepotrebných vecí.
Nechty musia byť vždy vymanikúrované, dlhé a nalakované - a to nielen na rukách, ale aj na nohách.
Pravidelná kontrola očných liniek, tieňov, opätovné nanášanie rúžu a iné úpravy tváre a iných častí tela a oblečenia sú najhlavnejším dôvodom, prečo musia muži tak dlho čakať, kým sa žena vráti z toalety.
4. Musia mať perfektné oblečenie na každú príležitosť.
Taký je plán - ale realizácia je vždy v nedohľadne. V skriniach žien je síce plno kusov ošatenia, ale mnohé veci si neoblečú, lebo pribrali, k sukniam nemajú vhodnú blúzku a k svetríkom zase farebne ladiace nohavice a kostým je príliš luxusný do práce a príliš obyčajný do divadla. Keď sa po mnohých nákupoch zdá, že je šatník takmer dokonalý, radikálne sa zmení móda a ženy začínajú zase odznova.
5. Musia mať perfektné topánky a perfektnú kabelku.
A, samozrejme, nie jedny. Potrebujú obuv do práce, na prechádzku po meste, na prechádzku do prírody, na šport, do divadla, letné sandále, čižmy, prechodné topánky, obuv na doma... a ešte mnohé iné príležitosti, ženy sú vo vymýšľaní dôvodov, prečo potrebujú nové topánky preborníčky. Ideálne je, keď majú na každú z týchto príležitostí viacero párov, aby mali čo striedať.
Kabelka musí s obuvou ladiť farebne, tvarom, veľkosťou a okrem toho musí byť vhodná na danú príležitosť. Do kabelky sa však musí zmestiť množstvo vecí - najnutnejšia kozmetika pre starostlivosť o tvár a telo, peňaženka, doklady, kľúče, vreckovky, mobil, pero, notes a iné nevyhnutnosti. Kabelka žene proste slúži ako príručný sklad a to je jeden z dôvodov, prečo tak dlho trvá, kým v nej niečo nájdu.
6. Musia mať perfektne odchlpené telo.
Ženy a chlpy jednoducho nejdú dokopy. Hladké nohy, ruky a podpazušie sú štandard a ženy venujú jeho dosiahnutiu mnoho bolestivých hodín. Depilácia je veda, je na ňu potrebných opäť množstvo prípravkov a pomôcok. Jediné ochlpenie, ktoré je ako-tak akceptovateľné, je to v rozkroku. Ale ani to nemožno nechať tak, ako svojvoľne narástlo. Treba upraviť tvar, neraz aj farbu a samozrejme, úplne najlepšie je zbaviť sa ho úplne.
7. Musia mať perfektne zariadené bývanie.
Ak žena len prestavuje každý kvartál nábytok, tak sa jedná ešte o ľahké štádium. Väčšina žien kúpi novú sedačku, k nej je nutné kúpiť farebne ladiaci koberec, potom samozrejme závesy, vankúše a keď to je všetko na svojich miestach, žena zistí, že by sa to všetko omnoho lepšie vynímalo, kedy steny mali iný odtieň. Keď je obývačka dokonalá, začnú úpravy spálne, kuchyne a ďaľších miestností. A potom už zase treba novú sedačku, lebo táto už je proste nemoderná...a všetko sa zase opakuje.
8. Musia mať vždy perfektný poriadok.
Umyté okná, nikde ani zrnko prachu, všetky predmety sú na správnych miestch, kôš na špinavú bielizeň prázdny, chladnička a komora plná, domov príjemne vonia. Takto to má vyzerať, realita je iná. Ženy sa večne štvú, aby to dokázali, ale rodinný príslušníci a iné okolnosti im neprajú a tak je splnenie sna o dokonalej domácnosti v nedohľadne, čo ženy veľmi zlostí.
9. Musia mať vždy perfektnú dekoráciu.
Vianoce, Veľká noc, jar, leto, jeseň, zima, rodinné udalosti - to všetko je pre ženy dôvod, aby pripravili zodpovedajúcu dekoráciu, ktorú niekoľko hodín inštalujú a potom zase niekoľko hodín likvidujú. Najviac postihnuté ženy sú schopné kvôli Vianociam vymeniť všetky textílie v byte, vyzdobiť všetky okná, dvere, po celom byte porozkladať anjelikov, betlehemy, sviečky a iné ozdoby.
10.Musia byť vždy perfektné hostiteľky.
To, že samé za celý deň zjedia jeden lístok šalátu a polovicu jablka ešte nie je dôvod, aby pre svojich hostí nepripravili lukulské hody o niekoľkých chodoch. Ženy majú zbierky najrozličnejších receptov tých najpodivnejších a najexotickejších jedál, a nijako ich v zháňaní ďaľších neruší fakt, že drvivú väčšinu z nich nikdy nepoužijú.

Je jasné, že splnenie všetkých týchto ideálov je pre jednu ženu nemožné. Možno, keby deň mal 48 hodín a ženy by nechodili do práce, ešte by sa to s vypätím všetkých síl dalo zvládnuť... Napriek tomu sa ženy o toto všetko bez prestania snažia. Skutočné sumy, ktoré vydajú za splnenie svojich snov, sa partneri nikdy nedozvedia.

(pokracovanie...)

Otázky

V poslednej dobe som podchvíľou niekým, alebo niečím konfrontovaná s otázkou prispôsobenia sa a prispôsobovania si pravidiel. Je mi jasné, že prispôsobovať sa treba, bez zmeny nezostáva nič okolo nás, ani my sami. Len mi vŕta v hlave, kde je hranica, pokiaľ sa treba prispôsobovať. Mnohým veciam totiž jednoducho nerozumiem, nech sa akokoľvek snažím.

Napríklad v práci:
Prečo si niektorí ľudia bez protestov nechajú do hláv natlačiť veci, ktoré logiku nevideli ani z rýchlika?
Šéfka nám minule s vážnou tvárou vysvetľovala, že nám pri rovnakom plate nepribudne práca, hoci dve kolegyne odchádzajú na materskú dovolenku a na takto uvoľnené miesta nie je plánované prijatie žiadnych nových ľudí. Napodiv, táto správa bola prijatá veľmi pokojne. Hm, kto potom spraví prácu, ktorú doteraz vykonávali tie dve budúce mamičky? Žeby Šéfka?

Prečo niektorí ľudia robia neuveriteľné podrazy, vedome ubližujú druhým, bez kúska hanby klamú do očí, a to dokonca verejne?
Viď v príspevkoch nižšie story o modrých jablkách.

Prečo to týmto ľuďom prechádza?
Častejšie, ako je prostým omylom vysvetliteľné, sa v podniku stáva, že nejakým spôsobom nie je potrestaný pravý pôvodca dákej nepríjemnosti, ale ten chudák, ktorý si zabudol kryť chrbát, alebo má najnižšiu pracovnú pozíciu. Šéfovia zväčša vyjdú z lapálie ako praví a nefalšovaní svätci .

Prečo niektorí ľudia len plnia príkazy, bez toho, aby použili vlastný rozum?
Pýtala som sa jednej kolegyne, prečo určitú prácu vykonáva systémom škriabem sa pravou rukou za ľavým uchom. Odpovedala mi, že tak jej to kázala robiť Šéfka. Pýtala som sa jej ďalej: „ Nevadí ti, že takto vykonanie tej práce trvá dvakrát dlhšie a výsledok je rovnaký?“ Odpoveď: „Takto mi to kázala robiť Šéfka.“ Hm, moja mama mala pre takéto prípady peknú prípoviedku: „ Keď ti kážu skočiť do studne – skočíš?“

Prečo niektorí ľudia zásadne nevyjadria verejne vlastný názor?
Bežne sa dozvedám od kolegýň podrobnosti ich práce – Agátka mi v kuchynke pri varení kávy povie, že v prípade firmy Tralala bolo Šéfkou vydané úplne nesprávne zadanie a celá tá práca je na dve veci (na nič a na h...o) a o dva dni mi pri obede rozpráva Bohdanka, že v prípade firmy Šup - dup by bolo efektívnejšie riešiť veci metódou B, miesto metódy A. Dobre, prečo to hovoria mne (nemám žiadne právomoci niečo s tým urobiť), prečo to nepovedia Šéfke? A prečo, keď sa Šéfka na porade vyslovene pýta, či má niekto návrh, ako lepšie riešiť záležitosti firiem Tralala a Šup - dup, čušia tiež? A dokonca, keď Claudia (hlava otvorená a zároveň jazyk podrezaný, ale je v podniku tri dni aj s cestou a zjavne ešte nestihla prísť na to, ako to u nás chodí) navrhne správne riešenie – pochopiteľne odlišné od toho, ktoré dovtedy razila Šéfka - milá Agátka i Bohdanka zanietene tvrdia, že je to sprostosť.

Prečo sa nechajú niektorí ľudia presvedčiť, aby urobili niečo napriek tomu, že majú proti danej akcii vážne výhrady?
Určitú nebezpečnú prácu v podniku vykonávala externá firma – pochopiteľne, dala si to patrične zaplatiť. V rámci úsporných riešení vážení vedúci pracovníci rozhodli, že to už budú robiť kmeňoví zamestnanci. Tí nešťastníci, ktorým bola práca pridelená, veľmi oprávnene protestovali, že nemajú na výkon danej práce ani správne nástroje, ani vhodné ochranné prostriedky a za týchto podmienok je priamo ohrozené nielen ich zdravie, ale priam život. Nebolo im dopriate pochopenie, dostali priamy príkaz, neuposlúchnutie ktorého sa chápe ako hrubé porušenie pracovnej disciplíny, následkom čoho je okamžitá výpoveď. Takže danú prácu vykonávajú každý mesiac. Bez správnych nástrojov, bez ochranných prostriedkov.

Prečo sa niektorí ľudia neozvú pri nespravodlivosti, aj keď sa týka ich?
Ešte ako – tak chápem, že nehasia, čo ich nepáli. Ale keď sa pácha neprávosť priamo im – prečo to ticho trpia? Prečo sa nebránia? Dokonca ani vtedy nie, keď je nad slnko jasnejšie, že oni neurobili žiadnu chybu.

Prečo sa niektorí ľudia minimálne tvária, že si nepamätajú, ako to bolo naozaj, hoci boli pri danej udalosti priamymi svedkami?
Vždy si v takom prípade spomeniem na scénu z Orwellovej knihy 1984 – na tú, kde sa konajú manifestácie, na ktorých sa ďakuje Veľkému bratovi za zvýšenie prídelu čokolády na 20 gramov týždenne, hoci Winston si veľmi dobre pamätá, že len včera bolo oznámené zníženie prídelu z 30 gramov na 20 gramov týždenne. Winston sa sám seba pýta, či je jediný, komu zostala pamäť....
Niekedy mi ľudia tvrdia prekrútené fakty s takou úprimnou tvárou, že im verím, že tomu vážne veria.


Dobre, väčšina ľudí sa prispôsobuje nutnosti zachovať si zamestnanie, lebo jesť treba a potrebujú aj zaplatiť účty. Okrem toho sa mnohí boja, že by si zlízli nepríjemnosti za niekoho druhého - a kto by o to stál, však? A, samozrejme, chce to aj kus osobnej odvahy ísť proti prúdu a hovoriť veci, ktoré nik nechce počuť. Toto všetko ešte ako-tak chápem. Ale čo je ešte týmito dôvodmi aspoň trochu ospravedlniteľné a čo už nie?

Chvalabohu, po svete ešte stále behajú ľudia, ktorí stále znova a znova upozorňujú na neprávosti, priposratosť a ľudskú hlúposť. Len neviem, čo sa stane potom, keď jedného pekného dňa všetci novodobí nasledovníci Dona Quichota túto snahu o spravodlivý svet vzdajú.

(pokracovanie...)

Ženy za volantom

No, len sa smejte! Rýchlo si pospomínajte na všetky vtipné historky o štyridsiatke na tachometri a smrti v očiach, o plyne stlačenom miesto brzdy a o úžasných spôsoboch parkovania. Nevravím, aj také sú niektoré šoférky...

Napríklad moja kolegynka Danielka. To je za volantom dokonalá zmätkárka. Jazdíme po približne rovnakej trase a neraz sa mi stalo, že som sa za ňou vliekla rýchlosťou cca 50 km/hod. v dlhej kolóne, lebo nik si netrúfol predbehnúť ju. Auto pod jej vedením sa totiž správa ako opité – nielenže blúdi po celej šírke cesty, ale zastavuje v úplne nevhodných okamihoch a prakticky okamžite. Neviem, ako to robí – do auta som si s ňou ešte netrúfla sadnúť a asi si ani nikdy netrúfnem. Raz som vychádzala z podniku, a videla som Danielku ako na mieste, kde by bez problémov zaparkovalo päť áut odstavila svoje auto tak dokonale, že sa tam zmestil už len bicykel. Vystúpila, zamkla auto a pochodovala preč. Keď ma zbadala, celá vysmiata mi kývla a vraví: „Môžem tam to auto tak nechať – nie?“ Nuž, môcť môže, ale čo na to tí chudáci zaparkovaniachtivý druhí, že? Ponúkla som jej, že auto preparkujem. Danielka so žiarivým úsmevom odmietla: „Netreba, budem preč len hodinku, to vydrží!“

To Šéfka – to je iný prípad! Raz som potrebovala ísť po práci do centra mesta. Prehodila som to len tak, medzi rečou s kolegyňou v kuchynke pri varení kávy. Šéfka tam bola práve tiež, a keďže mala jeden zo svojich dobrých dní, sama sa mi ponúkla, že aj ona ide do mesta a že ma odvezie. Nebola som nijako nadšená predstavou strávenia ďalšej pol hodiny v jej prítomnosti, ale mala som toho na ten deň naplánované veľa a cesta autom oproti ceste MHD znamenala značnú úsporu času. Tak som prikývla, že dobre.
Urobila som veľkú chybu! Nevedela som totiž, že Šéfka je jedna z tých, čo jazdia rýchlo, nebezpečne, systémom plyn-brzda. Aj keď som bola pripútaná pásmi, lietala som na sedadle doľava a doprava, keď v poslednej chvíli cez dva pruhy odbočovala; hodilo ma dopredu, keď prudko brzdila a potom ma zase zatláčalo do sedadla, keď dupla na plyn. Ledva lapajúc po dychu som jej po piatich minútach jazdy mierne povedala: „ Neblázni, ja mám malé deti, chcem prísť domov a najradšej zdravá!“ „Bojíš sa?,“ smiala sa Šéfka. „Áno, bojím..,“ hlesla som. Ešte pridala. Dobre mi tak! Keď som vystupovala v meste, počkala som, kým som oboma mojimi roztrasenými nohami stála bezpečne na chodníku a až potom som sa Šéfke poďakovala za zvezenie. Nikdy viac!!!

Absolvovala som autoškolu ešte v poslednom ročníku strednej školy, ale dlhé roky som nešoférovala. Až po pár skúsenostiach s malým dieťaťom v prostriedkoch hromadnej dopravy som usúdila, že je načase spôsoby presunu medzi bodom A a bodom B zmeniť. Od tohto rozhodnutia som už odšoférovala desaťtisíce kilometrov a prežila som za volantom všelijaké situácie. Jazdím v malom japonskom autíčku podľa hesla: „Lepšie je stratiť v živote minútu, ako v minúte život“, a ešte som žiadneho z mojich spolujazdcov nevydesila. Dodržiavam predpisy; keď je to možné, idem vždy maximálnou dovolenou rýchlosťou a nikoho nezdržiavam; nikoho neohrozujem, ani neobmedzujem. Zaujímavé je, že prakticky vždy, keď niekto ohrozí mňa, za volantom sedí muž. Najčastejšie vo veľmi veľkom a veľmi drahom aute. Pomerne často ma obiehajú v neprehľadných zákrutách; alebo ma obiehajú, keď ide v protismere iné auto a ja potom musím brzdiť, aby sa frajer stihol predo mňa zaradiť; nedajú mi prednosť, raz ma dokonca jeden kamionista takmer vytlačil z cesty.
Parkovanie je tiež kapitola sama o sebe. S malým autíčkom zaparkujem na miestach, kde sa už veľké auto nezmestí. Ale vždy pritom dávam pozor, aby som nikoho nezablokovala. Keď sa mi potom raz stalo, že som po príchode na parkovisko našla moje auto zastrčené za automobilovým obrom, nebolo mi všetko jedno. Po podrobnej prehliadke som usúdila, že existuje teoretická možnosť, že moje auto vyparkujem. Skúsila som to aj prakticky – ale bez toho, aby mi niekto ukazoval, že ešte sa môžem posunúť dva centimetre, som bola bez šance. Nemám problém požiadať o pomoc, keď ju potrebujem a tak som vystúpila z auta a stopla prvých dvoch mladých mužov, čo šli okolo. Keď som im vysvetlila situáciu, uškŕňali sa okolo celej hlavy, ale keď prišli k môjmu autu, smiech ich prešiel. Jeden sadol do auta (sedačku si posunul úplne dozadu, aby sa tam vôbec zmestil), druhý navigoval. Po dvadsiatich minútach opatrného manévrovania moje autíčko vyslobodili bez toho, aby poškodili iné. Úplne spotení si dobre zanadávali na toho idiota, čo zaparkoval toho mamuta po mne. Kto to bol? Dozvedeli sme sa to, keď som si posúvala sedačku naspäť. K veľkému a drahému autu svižným krokom práve prišiel dôležito vyzerajúci pán v strednom veku, klik-klik odomkol auto, sadol, odišiel...

Takže, smejte sa, keď chcete. Ale väčšina žien jazdí dobre a bezpečne. A nie je to len môj názor, vravia to aj štatistiky nehodovosti a nejedna poisťovňa pri stanovovaní výšky poistného už rozlišuje, či autom jazdí žena, alebo muž.

(pokracovanie...)

Našli ste peniaze?

V dnešných novinách som si prečítala príbeh dôchodkyne, ktorá našla pred dvoma mesiacmi v kontajneri na odpadky 320-tisíc korún. Prednedávnom zase v kríkoch pod cestným odpočívadlom peňaženku s 750-tisíc korunami. A tri dni na to pod schodmi pošty 50-tisíc korún. Všetky peniaze vrátila pôvodným majiteľom. Ani jej nepoďakovali, ani nálezné nedali. Poctivosť je proste krásna cnosť.

No, neviem...
Pred rokmi som išla autobusom s vtedy polročným synom do okresného mesta na odborné vyšetrenie. Všetko sme pekne v pohode vybavili a vrátili sme na autobusové nádražie. Spoj domov odchádzal za pol hodiny, tak som sa potešila, že ešte stihneme ísť do bufetu - niečo si zjem ja, malému dám zohriať mliečko, čo som mala pre neho nachystané, napapká sa aj on a pôjdeme. V bufete som si u obsluhy objednala dva obložené chlebíky a malú kofolu, otvorila som si kabelku a šmátrala po peňaženke, že zaplatím a poprosím ešte zohriať mlieko pre syna. Šmátram, šmátram, našmátrať nemôžem. Vyložila som celú kabelku - peňaženka bola preč. Zo zapnutej kabelky vypadnúť nemohla - niekto v čakárni u lekára musel využiť chvíľu nepozornosti, keď som sa venovala malému, kabelku rozopnúť, vybrať peňaženku, zase zavrieť... No, poviem vám - to chce silný žalúdok! Mame s malým dieťaťom... A nijako zvlášť si nepomohol - nenosím pri sebe veľké sumy, mám platobnú kartu. Problém bol, že tú som vtedy, ako na potvoru, mala v peňaženke tiež. Aj OP. Zostala som v cudzom meste s malým dieťaťom, doslova bez koruny, mobily vtedy ešte neboli bežné, ani ja som ho ešte nemala. V bufete som zrušila objednávku, vysvetlila situáciu a spýtala sa, kde sídli polícia. Až keď som vyšla na ulicu, uvedomila som si, že OP počká, najprv treba bežať do banky zablokovať kartu. V banke bola veľmi milá pani, a kartu zablokovala, aj keď som jej nemohla dokázať, že ja som ja. Odtiaľ som išla na políciu, nahlásila som krádež OP, čo mi dali písomne a vystavili mi aj potvrdenie o mojej totožnosti. Vrátila som sa do banky k tej milej pani a poprosila som ju, či by mi na základe tých potvrdení nemohla dať z môjho účtu aspoň 100 Sk, aby som mala na cestu domov. Pani neprestala byť milá, ale povedala mi, že žiaľ, nie je to možné. Malý už bol unavený a hlavne hladný, začínal plakať a mne tiež moc nechýbalo. Poprosila som teda pani, aby mi aspoň zohriala mlieko pre syna. Zobrala fľašku, odišla niekam dozadu a po chvíli sa vrátila s teplým mliekom a stokorunovou bankovkou - že to mi dáva zo svojich vlastných peňazí. Poviem vám, keby mi vtedy nepomohla, naozaj neviem, čo by som si počala. Vypýtala som si od nej adresu, aby som mohla peniaze vrátiť, nakŕmila som malého a šli sme naspäť na autobusové nádražie. Práve sme stihli ďalší spoj domov. Peniaze som milej pani poslala ešte v ten istý deň a som jej vďačná doteraz.

Pár dní po tejto príhode som cestovala, tentoraz sama, do hlavného mesta kvôli nejakým vybavovačkám. Po nich som ešte zašla nakúpiť do obchodného domu. Pri pokladni práve stála pani v drahom kožuchu, ovešaná zlatom, voňala drahým parfumom a peňaženku roztvorila tak, aby bolo dobre vidno, koľko veľkých bankoviek je tam natlačených - vidíte, záviďte, som bohatá. Nuž, ja som nezávidela, len som si pomyslela, že ten "môj" zlodej mal radšej okradnúť ju, ako mňa, mamu na materskej dovolenke, ktorej je každá koruna dobrá. Tej okožušinovanej panej by tie ťažké tisíce asi nechýbali tak, ako mne tie tri stovky, o ktoré som krádežou prišla.
O nejaký rôčik neskôr som pozorovala inú dobre a draho oblečenú pani, ako hádže pri pokladni do nákupného koša už nablokovaný rôzny tovar. Celková suma nákupu bola takmer 7 000 korún. Pani nedbalo zasunula ruku do zadného vrecka nohavíc, vytiahla gundžu bankoviek, oddelila z nej dve päťtisícky, hodila predavačke a výdavok pokrkvala spolu s ostatnými bankovkami znova do zadného vrecka. Vtedy som si povedala, že ak by jej nejaká bankovka aj vypadla, pravdepodobne by ani neprišla na to, že jej chýba.

Keď sme kupovali dom, dávali sme peniaze dohromady všelijako. Niečo sme utŕžili za predaj bytu, niečo pokryla hypotéka, zvyšok sme si požičali po rodine. Posledných 100-tisíc sme zohnali na úplne poslednú chvíľu a potrebovali sme ich v rámci jedného dňa dostať z jednej banky do druhej. Bankový prevod by trval minimálne dva dni, a tak sme ich proste museli v jednej banke vybrať a preniesť do druhej. Jednalo sa o tri zastávky MHD, spolu asi 10 minút chôdze a jazdy. V mojej kabelke 100 000, manžel po boku ako strážca. Nenápadní sme teda boli určite - obaja oči vytreštené, obzerali sme sa na všetky strany, ja som zvierala kabelku, ako keby v nej bol národný poklad.

No, dobre to dopadlo, dom sme kúpili a bývame si, len ja som si vtedy uvedomila jednu vec. Ten, kto si peniaze poctivo vydrel, ten si ich aj váži a dáva si na ne pozor. Ten, kto k nim prišiel ako slepý k husliam, vyhodí nepozorne 320-tisíc do smetí, alebo stratí aj trištvrte milióna, keď práši deku z auta.

Neviem, ako by som sa zachovala, keby som našla veľkú sumu peňazí. Určite by to neboli peniaze niekoho, kto ich poctivo šetril dlhé roky. Pokušenie nechať si ich by bolo veru veľké. A čo vy? Našli ste peniaze?

(pokracovanie...)

Niečo mi tu nesedí

Kamarát mi poslal link na kratučký blog, v ktorom sú zatiaľ len dva príspevky. Autor Gustáv Murín si v nich sťažuje, že naša vláda počúva feministické tvrdenia o každej piatej žene, ktorá je vystavená domácemu týraniu, ale úplne pritom ignoruje fakt, že doma sú často týraní aj muži. Nuž, to je pravda.

Mám ďaleko k tomu, aby som si myslela, že ženy nie sú niekedy pekné mrchy. Je pravda, že ženy niekedy točia s hlavou rodiny ako sa im zachce. Je pravda, že svojich zákonitých mužov niekedy nazývajú rôznymi, nie práve uchu lahodiacimi menami. Je pravda, že od svojej drahej polovičky muži niekedy schytajú facku, kopanec, valčekom na cesto po hlave i iné. Je pravda, že po rozvode niektoré ženy bránia biologickým otcom svojich detí, aby sa s nimi stýkali.
Potiaľ s pisateľom blogu súhlasím. Áno, aj muži majú problémy tohto typu so ženami, malo by sa o tom hovoriť a nie je správne, aby sa na problém pozeralo len s jednej strany (nech už sa jedná o akýkoľvek problém).

Ale... Ale nesúhlasím s tvrdeniami pána Murína o feministických, štvavých rečiach. Feministky nazýva revolucionárkami z povolania, ktoré majú vzťah k mužom otvorene nepriateľský a ako ich sen uvádza „vyhlásiť mužov ako celok za nežiaduci element spoločnosti, ktorý môže byť kedykoľvek kriminalizovaný a jeho príslušníci týraní bez šance na pomoc.“

Nuž, tu si podľa mňa zase niekto mýli pojmy a dojmy. Feminizmus je podľa Wikipédie:
• všeobecne: ženskosť, ženský ráz
• hnutie za zrovnoprávnenie žien
• v psychológii: správanie, postoje a prejavy charakteristické pre ženy (napríklad prevaha intuície nad rozumom)
• v medicíne: hormonálne podmienené ženské pohlavné znaky u mužov

Tak sa na to pozrime pekne po rade:
1. Ženskosť, ženský ráz – má niekto niečo proti ženskosti? Proti ženskému rázu? Ja si myslím, že na peknú ženu s ženskými prejavmi rado spočinie každé oko.
2. Hnutie za rovnoprávnosť a zvýšenie vplyvu žien - vzniklo koncom 19. a začiatkom 20. storočia a prívrženci (ženy AJ muži) sa zasadzovali za zlepšenie postavenia žien v politickej, ekonomickej, sociálnej a súkromnej sfére. Ženy boli totiž dovtedy podľa vtedajšej morálky faktickým vlastníctvom svojho otca, neskôr manžela, ktorí za ženy rozhodovali vo všetkých oblastiach. Ženám bolo vyhradené len rodenie detí, staranie sa o domácnosť a pánov tvorstva a okrem toho už mohli akurát tak držať hubu a vyšívať. Najväčším úspechom feministického hnutia bolo presadenie volebného práva žien – a nie je to tak dávno, ako by ste si mysleli. V najstaršej republike sveta, San Marine, sa ženy tohto práva dočkali až v roku 1960, vo Švajčiarsku v roku 1971 a v Lichtenštajnsku (v poslednej európskej krajine) dokonca až v roku 1984. Takže – má niekto niečo proti tomu, že ženy sú svojprávne bytosti, majú právo slobodne sa zúčastňovať verejného života, voliť a byť volené?
3. Správanie, postoje a prejavy charakteristické pre ženy (napríklad prevaha intuície nad rozumom) – prekáža niekomu, že ženy sú ženy, že sú citlivé, starostlivé, nežné, že majú svoju ženskú intuíciu, že je pre ne dôležitá láska, súznenie a pochopenie?
4. Hormonálne podmienené ženské pohlavné znaky u mužov – to je síce o niečom inom, ale dobre. Myslím, že muž, ktorému v dôsledku hormonálnych porúch narastú prsia (a iné chorobné zmeny), vadí rovnako mužom aj ženám.

Slová feminizmus a feministky sa stali nejakým záhadným spôsobom takmer nadávky. Pod týmito pojmami si väčšina ľudí predstaví škaredé, zatrpknuté staré dievky, ktoré by najradšej vymazali mužov ako takých z povrchu zemského. Nuž, aj také sú. (Rovnako ako sú zatrpknutí starí mládenci, ktorí nevedia prísť ženskému pokoleniu na pekné meno.) To však nie je o feminizme, to je skôr o fanatickej neznášanlivosti, ktorá je nebezpečná v akejkoľvek podobe. Ide o snahy o násilné uznávanie genderu kdekoľvek, aj tam, kde to narobí viac škody ako osohu. O prekrúcanie jazyka, aby sa nepoužívali slová v mužskom rode. O prepisovaní Biblie, kde víta márnotratného syna matka a jej správanie sa nepáči staršej dcére. Atď., atď., atď. Uvádzať ďaľšie príklady snahy doviesť veci ab absurdum je asi zbytočné, myslím, že vám je jasné, o čom hovorím :-).

Podstatou snahy feminizmu, feministiek a svete, div sa, aj feministov je to, že toto hnutie a títo aktivisti sa snažia dosiahnuť, aby všade vo svete boli ženy chápané ako rovnoprávne - to jest, že majú rovnaké práva ako muži. Bodka. Nič viac, nič menej. Ide im o to, aby mali vytvorené podmienky k tomu, aby sa mohli viac angažovať v politike a tak mali možnosť viac ovplyvňovať veci verejné. Aby mohli dostávať rovnaký plat za rovnakú prácu ako muži. Aby neboli chápané len ako sexuálne objekty, alebo mašinky na výrobu detí. Aby neboli považované za hlupane len preto, že nosia sukne a dlhé vlasy. Aby neboli výchovou, spoločnosťou a rodovými stereotypmi nútené robiť veci len preto, že sú ženy.

V tomto zmysle sa sama chápem ako feministka. A je udivujúce, že keď to takto vysvetlím hociktorej žene, či mužovi, vyhlásia sa za prívržencov feminizmu tiež.
Nuž, hádžte po mne kameňom...

(pokracovanie...)

Strašidelný príbeh

Riskujem, že po tomto príspevku mi tu už nikto nebude vôbec nič veriť :-). Nuž, ale stalo sa to...

Bolo to ešte v našom prvom byte - teda dosť dávno. Byt bol dosť zvláštne riešený – keď ste vošli zo spoločnej chodby štvorbytovky do malej predsienky bytu, napravo boli dvoje dverí (kúpeľňa, WC), oproti vám dvere do kuchyne a vľavo dvere do obývačky. Spolu z vchodovými to teda bolo päť dverí – ledva tam bol kúsok voľnej steny na miniatúrnu vešiakovú zostavu a skrinku na topánky. Okrem toho boli všetky obytné miestnosti priechodné a po byte sa dalo chodiť v kruhu - keď ste vošli do kuchyne, mohli ste cez ňu prejsť do malej izby, ktorú sme používali ako pracovňu. Odtiaľ do spálne, zo spálne do obývačky a z nej ste sa zase dostali do predsienky. Bol to však služobný byt, vedeli sme od začiatku, že tam nebudeme večne, tak sme sa na tom usporiadaní izieb len zabávali.

V byte sme bývali len my dvaja asi pol roka (so všetkým, čo patrí k životu mladomanželov), keď sa začali diať čudné veci. Najprv len také maličkosti, nad ktorými človek mávne rukou. Ako prvé začali miznúť a zase sa po čase zjavovať drobné predmety – zápalky, kľúč od pivnice, mince, zátky do dresu a do umývadla a tak. Poviete si, to sa stáva, človek niekde niečo položí, zabudne kde a potom to zase nájde. Nuž, to sme si najprv hovorili aj my. Začali sme si zvlášť dávať pozor, kam sme čo položili a po pol hodine to tam proste nebolo a ani nikde inde. Predmet sa niekedy zjavil za dve-tri hodiny, niekedy za dva-tri dni. Stávalo sa to, keď som bola doma sama, keď bol doma sám môj muž (robili sme vtedy obaja na zmeny), aj keď sme boli doma spolu. No, dobre – s tým sa dá nejako žiť.

Neskôr to ale začalo byť ešte čudnejšie. Prišla som z rannej zmeny domov, manžel už nebol doma – šiel na poobednú. Uprostred predsienky rozhodené jeho papuče. Odložila som ich do skrinky, šla do kuchyne, vyložila nákup, uvarila kávu. Prešla som do pracovne, sadla do kresla s knihou, a kým som vypila kávu, čítala som si. Potom som šla do spálne, zobrala som zo skrine veci na prezlečenie, odtiaľ som šla do obývačky, pustila hudbu a vybrala som sa cez predsienku smerom do kúpeľne - osprchovať sa. V predsienke som sa však zarazila - uprostred boli znova rozhodené manželove papuče. (Vchodové dvere mali zvonka guľu, takže nikto sa nemohol zo spoločnej chodby dostať do bytu a takto si zo mňa uťahovať.)

Prakticky každý deň pribúdali nové a nové divy - začali sa samé od seba rozsvecovať a zhasínať svetlá, púšťať voda, rádio aj televízor. Vtedy sme ešte nemali televízor s diaľkovým ovládaním – k televízoru sa muselo proste prísť, stlačiť tlačidlo a až potom pozerať program. Tlačidlom sa televízor, samozrejme, aj vypínal. Za hodinku sa pustil zase. Sám. My sme v kuchyni spolu varili večeru. V byte okrem nás nikto nebol.

Môj manžel je veľmi technicky zameraný, ja sama sa považujem za racionálne uvažujúceho človeka – ale na tieto javy proste rozumné vysvetlenie nebolo. Vyskúšali sme všetko možné – dali sme preveriť elektrické vedenie, vodovodné trubky a batérie, televízor aj rádio odniesli do opravy. Všetky vedenia boli podľa odborníkov v poriadku, v opravovni na nás pozerali ako na bláznov, keď sme im porozprávali, čo naše aparáty stvárajú. Tvrdili, že niečo také proste nie je možné. Napriek tomu ich kompletne prezreli a nič neobvyklé nenašli. Odniesli sme teda televízor aj rádio naspäť domov a tam ďalej pokračovali vo svojich zvláštnych prejavoch. To už nám nebolo všetko jedno.

Keď sa pridali ďalšie zvuky, o nejakých overovacích pokusoch už nemohlo byť ani reči – tam jednoducho zostával rozum stáť. Sedeli sme napríklad spolu v obývačke, obaja sme si čítali, pokoj, mier, keď sa z kuchyne ozval treskot, ako keby niekto naraz vysypal kompletne obsah kredenca. Bežali sme sa pozrieť – v kuchyni bolo všetko v poriadku, na svojich miestach.
Za dva dni sme pili v kuchyni kávu, keď sa z obývačky začali ozývať zvuky, ako keby niekto ťahal po dlážke ťažkú kovovú skriňu (v obývačke sme nemali žiadnu skriňu, len nízke skrinky a sedačku). Tieto zvuky sme nepočuli len my – dolný sused nás prišiel pár krát upozorniť, aby sme sťahovali nábytok trochu potichšie.

Niekedy bol aj týždeň pokoj, nič sa nedialo, a potom to začalo znova, väčšinou aj s nejakým novým efektom.
Začali sa samé od seba odhŕňať záclony, kývať lustre, otvárať a zatvárať vnútorné dvere a dvierka na nábytku. Po pár týždňoch začali padať zo stien obrazy – všetky úchytky na obraze aj na stene boli v poriadku, nepoškodené, obraz odhodený aj na dva metre od steny.

V tomto štádiu sme sa definitívne vzdali pokusov tváriť sa, že je s naším bytom vlastne všetko v poriadku a začali sme sa obzerať po novom bývaní. Príčin na presťahovanie sa medzitým síce nazbieralo viac, ale ak by nebolo týchto udalostí, asi by sme sa tak skoro nepobrali. Aj tak to však trvalo pár mesiacov, kým sa všetko vybavilo a v našom byte to už vtedy vyzeralo ako v hororovom filme.
Naše veci sme nachádzali na miestach, kde by sme ich nedali ani náhodou – rifle v kredenci na polici s taniermi, mrazené kura zase na manželskej posteli, kôpka kníh v umývadle, hrniec pod sedačkou. Pár krát sme našli všetko naše oblečenie porozhadzované po celej spálni. Bežne bolo počuť, ako po byte niekto chodí – len nebolo nikoho vidieť. Ťažšie kusy nábytku (stôl, hosťovská posteľ v pracovni, sedačka) sa pre zmenu úplne nehlučne posúvali aj o pár metrov. V noci nám po byte blúdilo svetlo, veľmi podobné guľovému blesku. A všetky predchádzajúce efekty k tomu...

Na svoje prvé samostatné bývanie väčšina ľudí spomína s nostalgiou. Mne doteraz, keď si spomeniem na náš prvý byt, behajú po chrbte zimomriavky....

(pokracovanie...)

Pes - verný priateľ a spoločník

Aby bolo jasné – nemám nič proti psom. Doma jedného psa máme už niekoľko rokov a berieme ho ako ďalšieho člena rodiny. Máme ho proste radi, aj keď sa niekedy dosť navyvádza – berieme to však tak, že má nárok na nejaké tie psie kusy a neviem si predstaviť, ako budeme znášať, keď sa raz od nás odoberie do psej večnosti.
Láska k zvieratám je proste pekná vec, ale život niekedy napíše tak absurdné príbehy, že jeden zapochybuje, či je to aj na niečo dobré...

Alex je kamarát môjho muža a je to dobrý, starostlivý otec dvoch dievčatiek v mladšom školskom veku. Minulý školský rok už nezvládol odolávať prosbám svojich dcér a za dobré koncoročné vysvedčenie im kúpil vytúženého psa. No, psa – čivavu. Stála síce 10 000, výbavička ďalších 5 000, ale čo by človek nespravil pre radostný úsmev svojich detí, však? Dcérky boli nadšené, pomenovali maličkú sučku Bobinka a mesiac sa o ňu vzorne starali - kŕmili ju aj tri krát denne, chodili s ňou von, kúpali ju, starali sa o jej srsť a tak podobne. Bobinka bola pekný vykuk, oskalpovala dievčatám všetky barbiny, Alexovej manželke zúbkami riadne poznačila nové talianske lodičky a malú potrebu s obľubou vykonávala do Alexových papúč – ale bola taká rozkošná, že jej všetko bolo odpustené. Horšie však bolo, že Bobinka mala ešte jeden nepríjemný zvyk - veľmi rada spávala na tých najnemožnejších miestach. A tak ju raz skoro vytriasli zo skrine, keď vyberali sveter; raz ju takmer privreli dvierkami od umývačky riadu, keď sa snažila do nej dostať, aby si trochu schrupla; potom ju skoro povysávali spod manželských postelí a vždy, keď si chcel niekto sadnúť na sedačku v obývačke, najprv musel poriadne popozerať za všetky vankúše, či tam náhodou zase nie je malá Bobinka.

Takto si nažívali mesiac, potom dcérky odišli do letného tábora a Bobinka zostala, pochopiteľne, doma. Tri dni na to sa vrátil Alex unavený ako kôň z nočnej, spáchal nejakú hygienu a padol do postele. Bez prehliadky. Keďže je Alex riadny chlap, malá Bobinka, ktorá sa tentoraz uložila k spánku pod paplón, sa pobrala rovno do psieho neba.

No, čo už. Stalo sa. Otázka znela – čo teraz? Také niečo dcérkam nevysvetlí. Po porade s manželkou Alex obtelefonoval hádam všetky chovné stanice čiváv v republike, poposielal im fotky Bobinky a po týždni vybral z účtu ďalších 10 000 a šiel pre Bobinku II. Tá síce vyzerala na nepoznanie rovnako ako Bobinka I., ale ďalšie spolužitie s ňou sa ukázalo ako omnoho menej komplikované. Bobinka II. sa zdržovala len na viditeľných miestach, spávala vo svojom košíčku a nové barbiny a aj obuv všetkého druhu si nevšímala. Po návrate z tábora boli Alexove dcérky nadšené, ako sa Bobinka polepšila; o výmene nemali, samozrejme, ani potuchy. Alex s manželkou si síce mysleli, že školné bolo dosť drahé, ale .... detská radosť je detská radosť.

Postupom času stratila Bobinka II. pre dievčatá svoju predchádzajúcu príťažlivosť a tak kompletná starostlivosť o ňu postupne prešla na Alexa a jeho manželku. S deťmi to tak býva. Alex by bol najradšej, keby Bobinku II. niekomu predali, ale kedykoľvek sa o tom zmienil, dcérky protestovali, najbližší týždeň sa o Bobinku II. riadne starali a potom sa zase všetko vrátilo do starých koľají.

Minulý víkend bolo prekrásne, už vlastne jarné počasie. Alexova manželka sa s dievčatkami vybrala na návštevu k svojej mame. Alex svokru práve nemusí a tak sa rozhodol, že miesto toho radšej poriadne prevetrá svoje pľúca a pretiahne telo na prvom tohtoročnom výšľape do prírody. Keďže šiel sám, naplánoval si náročnú trasu. Obliekol si maskáče, obul vibramy, zbalil proviant a do bočného vrecka ruksaku vložil aj Bobinku II., nech sa tiež trochu dostane na vzduch.

Keď po dvojhodinovej túre došľapal na peknú lesnú čistinku, našiel si hladký kameň pod rozložitou korunou smreka, sadol si a vypustil Bobinku II., nech si pobehá. Niečo pojedol, popil a potom už len ticho sedel, odpočíval a pozoroval malú Bobinku II., ako šantí. Keď na čistinu padol tieň a z neba sa ako šíp strmhlav vrhol jastrab, uchytil Bobinku II. a zase sa vzniesol, nezmohol sa ani na povzdych.

Myslím, že Bobinku III. Alex už kupovať nebude...

(pokracovanie...)

Vždy je čo zlepšovať

V podniku na každom aspoň trochu vhodnom mieste visia veľké nástenky. Sú plné budovateľských hesiel, výziev k neustálemu zlepšovaniu, vyhlásení o výhercoch v súťažiach najrôznejšieho druhu a aj nejaké portréty vzorných pracovníkov sa tam nájdu. Vždy som sa nad nimi uškŕňala, vravela som si, že už tam chýba iba kosák, kladivo a červená päťcípa hviezda - a bude to dokonalé.

Včera som dočítala veľmi poučnú knihu od Jima Collinsa a Jerryho I. Porrasa – Firmy, ktoré pretrvajú. Autori v nej podrobne opisujú spôsoby vedenia a pomery v 18 spoločnostiach, ktoré nazývajú vizionárskymi. Úplne vážne nabádajú členov vrcholového managmentu, aby tieto spôsoby napodobnili a doviedli aj iné spoločnosti k lepším výkonom, ziskom a iným zlepšeniam. Viem si živo predstaviť, ako vážení riadiaci pracovníci jasajú nad týmito návodmi – veď keď to funguje v takých skvelých spoločnostiach, tak prečo by to nešlo aj u nás?

Nuž, ja som čítala tú knihu ako radový zamestnanec a na mnohých miestach som si šla ukrútiť hlavu z krku. Ešte vcelku pokojne som čítala state o podnikových programoch, na ktorých sa vyučujú hodnoty, normy správania, podniková ideológia, história a tradície podniku, o podnikových interných publikáciách, ktoré upevňujú ideológiu, používaní jedinečnej reči a terminológie. Keď som sa však dostala k písomnému skladaniu sľubov, opisovaniu „hrdinských činov“ jednotlivých pracovníkov, spievaniu podnikových piesní, neustálym verbálnym a písomným zdôrazňovaniam spolupatričnosti, zanietenosti v správaní a zastávaní ideológie, či dokonca k určitej forme fyzickej izolácie zamestnancov tým, že spoločnosť má vybudované vlastné reštaurácie, pošty, športové a iné kluby – no, rozum mi zostával stáť.
Malá ukážka – pomery v spoločnosti Wal-Mart.
(Riadiaci pracovníci Wal-Martu vedú)...tisícky výskajúcich kolegov pri wal-martskom skandovaní: „ Ukáž mi W! Ukáž mi A! Ukáž mi L! Ukáž mi cik-cak! (Zamestnanci sa otočia a pokrútia bokmi.) Ukáž mi M! Ukáž mi A! Ukáž mi R! Ukáž mi T! Čo je to za zaklínadlo? Wal-Mart! Čo je to za zaklínadlo? Wal-Mart! Kto je číslo jeden? ZÁKAZNÍK!“

Tak si teraz vravím: „ Vďakabohu za tie naše vcelku nevinné nástenky!“

(pokracovanie...)