Jolanka a Kamilka boli najlepšie kamarátky. Nielenže sedeli v kancli vedľa seba, ale často spolu chodili do práce aj z práce, do bufetu, na obed a navzájom sa navštevovali aj doma. Vedeli o sebe všetko. Aspoň si to mysleli.
Jolankin manžel Jozef bol pekný a šikovný muž. Veď si aj Kamilka vypočula od Jolanky mnoho rečí o ňom, aby si vedela urobiť predstavu aj v tých najintímnejších oblastiach. Kamilkin manžel Karol bol síce tiež fešák, ale podľa Kamilky inak nestál za veľa a Jolanke sa zvykla na neho sťažovať – samozrejme, tiež so všetkými podrobnosťami. Jozef aj Karol tiež pracujú v podniku a keďže podnikové platy sú dosť nad celoslovenským priemerom, finančne sa obom párom darilo. A tak si Jolanka a Kamilka naplánovali lyžovačku v Alpách spolu s manželmi, spojenú s oslavou Silvestra.
Pár týždňov po návrate z dovolenky sa Kamilka na svojho muža začala sťažovať ešte viac a neskôr už nielen Jolanke. Vypočuli sme si, že už doma vôbec nič nespraví, a vôbec, doma sa vyskytuje pramálo a keď už príde, len sa naje, sadne pred televízor, nič nepovie a potom ide spať. Inak nič. Keď sa Kamilka na náš popud informovala u svojho Karola, v čom je problém, dozvedela sa, že mu zrazu pribudli pracovné povinnosti a on je jednoducho unavený. A že, mimochodom, bude musieť ísť na služobku. Cez víkend.
Vec bola pomerne jasná. Karol má zrejme milenku. Toto Kamilka pochopila hneď, ako si vypočula Karolovu správu. Už musela len zistiť, kedy, kde, ako, prečo a hlavne - s kým . Výnimočne si nechala všetko pre seba – veď keď by sa náhodou mýlila, vyzerala by ako hysterická žiarlivka. Naplánovala si teda, že víkend, ktorý mal Karol stráviť údajne služobne v meste na opačnom konci republiky, využije na prehľadanie celého bytu, aby získala nejaké dôkazy.
Karol teda odcestoval, ona hľadala. A kto hľadá, väčšinou aj nájde. Karolov deficit uznania musel byť veľký a zamilovanosť ešte väčšia. Kamilka nakoniec po prehľadaní celého bytu našla v sobotu večer v pivnici v starej škatuli od topánok lístky do kina, účty z reštaurácií, a dva účty z hotela. Všetko s dátumami z posledných troch mesiacov. Kamilka sa vrátila do bytu aj so škatuľou, opila sa a preplakala skoro celú noc. V nedeľu nadránom zaspala a zobudila sa až na Karolov návrat. To, čo sa dialo potom, bolo ako scéna z talianskeho filmu – Kamilka hádzala po Karolovi všetko, čo jej prišlo pod ruku, kričala, nadávala, vyhrážala sa rozvodom a finančnými sankciami. Karol nakoniec rezignoval a prezradil poslednú informáciu, ktorá ešte Kamilke chýbala.
V pondelok ráno sa vrútila Kamilka do kancelárie ako veľká voda. Vysypala so seba všetky podrobnosti o priebehu víkendu. A to najlepšie na koniec – víkend strávil Karol s Jolanou. Áno, s Kamilkinou najlepšou priateľkou. Áno, s tou sukou, tou pobehlicou, s tou rozvracačkou šťastných párov - a ešte iné tituly sa jej ušli, ale tie netreba zverejňovať. Jolana nevedela, čo s očami, rukami, nohami, stála tam bledá ako stena, neschopná akejkoľvek obrany. Kamilka ani na žiadnu nečakala. Ešte bežala informovať o Jolaninej morálke Šéfku, Vyššiu inštanciu a aj Najvyššieho šéfa. Ako sme vedeli z kuloárových informácií, šéfstvo zvažovalo vymenovanie Jolany do vyššej pozície – no po tomto Kamilkinom výstupe mohla zrejme na postup zabudnúť.
Ale ani to Kamilke nestačilo – zabehla aj na odbory, na Karolovo pracovisko a za Karolovým šéfom. Keby mala tú moc, uverejnila by informáciu o zvrhlíkoch v podnikovom časopise. Keď toto všetko vybavila, telefonicky oznámila Šéfke, že je psychicky na dne a berie si na celý týždeň dovolenku. Šéfka mala výnimočne pochopenie a tak sme Kamilku ten týždeň už nevideli.
Zato Jolanu sme mali na očiach každý deň. Šéfka jej odmietla dať tiež voľno a tak Jolana chodila s vyplakanými očami a ovesenou hlavou po podniku a všetci si na ňu s gustom ukazovali prstom. Keď bola v kancli, pôsobila veľmi zaneprázdnene - sedela na svojom mieste, hľadela len na obrazovku počítača, usilovne ťukala do klávesnice a odmietala sa s kýmkoľvek baviť na inú tému ako pracovnú.
Na ďalší pondelok však prišla Jolana do práce ako vymenená. Hrdo vystretá, oči jej žiarili, monalisovský úsmev. Uvarila si v kuchynke kávu, sadla si so šálkou v ruke oproti dverám, pokojne popíjala a čakala na Kamilkin príchod do práce. V kancli vládlo ticho pred búrkou.
A potom – Kamilka vošla rázne dverí, hodila po Jolane pohrdlivým pohľadom a prešla okolo nej na svoje miesto. Jolana sa milo usmiala a síce pekne nahlas, ale inak pokojným tónom, začala rozprávať: „Viete, dievčatá, s mojím Jozefom to už nejaký čas nebolo medzi nami dobré. Nechcela som nikomu nič hovoriť, špinavá bielizeň sa má podľa mňa prať doma...“(Keby vedela Kamilka strieľať očami, v tú chvíľu by Jolana padla mŕtva na zem.)„Na tej našej slávnej lyžovačke sme sa jeden večer s Karolom rozprávali a povedal mi, že aj on s Kamilou sú si už dávno cudzí, žijú len jeden vedľa druhého a slovo dalo slovo, rozumeli sme si stále lepšie... No, čo vám budem navrávať, áno, je to pravda, čo tu minulý týždeň Kamila rozhlásila. Možno to mohla riešiť inak, ale čo už! Bolo mi tu celý týždeň veru veľmi ťažko a tak som sa chcela cez víkend dať trochu do poriadku. Doma ja za počítačom nesedávam, mám toho dosť v práci, ale v sobotu som chcela ísť trochu na chat, niekomu sa vyžalovať, posťažovať... A viete, čo? Na chate zostal omylom prihlásený Jozef. Neviem, prečo som pozrela históriu hovorov, ale pozrela som. A viete, ako sa to hovorí – kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie. Dozvedela som sa aj to, čo som moc nepotrebovala vedieť. Aj Jozef má milenku. A to dokonca už rok. A viete, kto je tá milenka? Kamila!“
(pokracovanie...)
