Jahody

V dnešných novinách som sa dočítala, že v obchodoch sa predávajú jahody kilogram po 100 Sk. Hm, a nám hnijú na záhrade.

Nie že by som nevedela, čo s nimi. Na polici v komore stojí 50 pohárov jahodového džemu a 30 pohárov zaváraných jahôd, mraznička je plná mrazených jahôd, skoro každý deň máme buď jahodovú penu, alebo jahody so šľahačkou, či jahodový koláč.
Dnes som piekla jahodovú bublaninu. Keď syn videl, že vyťahujem plech, celý natešený sa ma pýtal: „Aký koláč ideš piecť?“ „ No, jahodový,“ odpovedala som. „Zaseee?“ pretiahol sklamane náš puberťák.
No, je ich proste priveľa.
A to sme pred dvoma týždňami nedočkavo odhŕňali listy a hľadali prvú červenú jahodu.

Čím to je, že to, čo má človek pod nosom, sa mu nežiada?
Poznáte tie preplnené tácky zákuskov na svadbách? Skoro nik si z nich neberie. A ako slastne sa mnohí tvária, keď si v cukrárni dávajú do úst po maličkých kúskoch jediný krémeš...

Čím to je, že by človek chcel niečo, čo práve nemá?
V zime sa chúlime do teplých búnd, omotaní šálmi dupkáme od zimy a túžime po teplých letných dňoch. V lete, celí spotení, spomíname na lyžovačky a snehuliakov.

Čím to je, že veci dôverne známe nás nudia a chceme nové zážitky?
V koľkých manželských spálňach sa radosti zmenili na povinnosti? On sa večer radšej obráti chrbtom, pretiahne paplón cez plece a premýšľa nad tou chutnou novou sekretárkou generálneho riaditeľa. A ona zase spomína na malý, pevný zadok trénera vo fitku...

Odkusujem z jahodovej bublaniny. Ale mám chuť na ríbezle. Toho roku ich budeme mať veľa. Možno viac, ako jahôd. Len sú ešte nezrelé...

Ale možno by som už našla nejakú červenú bobuľku... Idem sa pozrieť!

(pokracovanie...)

Moderná rozprávka

Kde bolo, tam bolo, v malebnej krajinke pod Tatrami bolo, žili Janíčko a Marienka. Pracovali v jednej kancelárii vo veľkom podniku bok po boku, dobrí kamaráti a kolegovia. Obaja boli mladí, plní nadšenia, elánu, ideálov a túžob. Každý predsa po niečom túžime...

Janíčko túžil po krásnej, prsnatej Janke z odbytu, kariére a drahom aute (v tomto poradí). Marienka vzdychala po Milanovi, playbojovi z personálneho, šťastnej rodinke a peknom dome (tiež v tomto poradí). Každý z nich si šiel za svojim.

Janíčko nosil Janke najprv čokolády, potom ju pozval do kina a na večeru. Janka, napriek svojmu skutočne atraktívnemu vzhľadu bola aj dostatočne rozumná a skúsená na to, aby si objektívne zhodnotila Janíčkove klady: primerane pekný, sebavedomý, cieľavedomý, vzdelaný, príjemný spoločník – prečo nie? A dovolila si do Janíčka sa zaľúbiť.
Svadba bola prekrásna, nevesta i ženích žiarili ako dve slniečka, obaja spokojní so svojim výberom.
Krátko po svadbe však začal Janíčko pociťovať zvláštny duševný nepokoj: Čo na mne vlastne Janka vidí? Veď je taká krásna, mohla mať muža omnoho bohatšieho, v lepšom postavení, omnoho atraktívnejšieho. Ani sám nevedel ako, začal svoju Janku strážiť, kontrolovať, vypočúvať, nikam ju nepúšťal samú. Ovinul sa okolo nej ako brečtan, nedal jej dýchať a milá Janka sa čoskoro začala v takom vzťahu dusiť a hynúť. Skúšala sa s Jankom rozumne dohodnúť, vysvetľovala, argumentovala svojou láskou a oddanosťou – ale Janíčko nechápal. Veď predsa nerobí nič zlé, len sa snaží uchrániť si svoju lásku...
Po dvoch rokoch toho mala Janka dosť, podala žiadosť o rozvod a prijala atraktívnu pracovnú ponuku spoza veľkej mláky.

Marienka sa medzitým tiež snažila získať svoje šťastie. Použila na Milana zopár rafinovaných ženských zbraní, ale ako Milan neskôr rád dával k dobru – nakoniec ho ulovila na svoje kuchárske umenie.
Pravda však bola taká, že svadba (rovnako honosná ako Janíčkova) bola hlavne kvôli Marienkinmu útulnému bytíku a tiež kvôli jej tehotenstvu. Keďže bruško ešte nebolo vidieť a krátko pred svadbou Marienka spontánne potratila, málokto o tomto drobnom detaile vedel.
No, svadba sa konala aj tak (veď byt zostal bytom) a Milan sa dokonca pár mesiacov aj snažil byť dobrý manžel. Marienka však trpela depresiami, snažila sa čo najskôr znova otehotnieť a pre tento cieľ skúšala všetky metódy, ktoré sa jej podarilo zistiť. Milanovi sa veľmi rýchlo prejedol povinný sex, určený len na splodenie dieťaťa, prejedli sa mu aj Marienkine večné reči o všetkých jej telesných a duševných pochodoch a začal sa obzerať po nejakom rozptýlení.
Našiel ho čoskoro, vlastne ani nemusel veľmi hľadať – Magdalénka, jeho tenisová partnerka, už dlhšie číhala na vhodnú príležitosť. Keď Marienka odhalila Milanovu neveru, rozbila pri veľkej hádke svadobný servis z karlovarského porcelánu, zbalila Milanovi kufor, vyhodila ho aj s Milanom pred dvere a celú noc s plačom spisovala návrh na rozvod. Svoj úmysel dotiahla do konca, rozvod prebehol rýchlo, Milan teraz býva u Magdalénky (a, mimochodom, podvádza ju zo sekretárkou Monikou).

Po dvoch rokoch sa Janíčko a Marienka zišli na podnikovom vianočnom večierku pri jednom stole a pri pohároch dobrého vína sa vzájomne jeden druhému vysťažovali. Vína bolo nakoniec viac a keď išiel nadránom Janíčko odprevadiť Marienku domov, prijal jej pozvanie na kávu, aby si trochu prečistil hlavu. Kávu síce Marienka uvarila výbornú, ale už ju nevypili. Mali na práci iné veci.
Do roka a do dňa bola znova svadba, síce skromná a tichá, ale snúbenci (dostatočne poučení a vytriezvení skúsenosťami z predchádzajúcich manželstiev) boli obaja spokojní a usmiati.
Krátko po sebe sa im narodili dve detičky, Janíčko urobil kariéru, postavili spolu pekný dom, aj drahé auto si kúpili, Marienka doma vyvárala a vypekala dobroty, starala sa o Janíčka, detičky, dom aj záhradu a žili šťastní, až kým nepomreli.

Milé detičky, dobrú noc a sladké sny o krajších zajtrajškoch.

(pokracovanie...)

Zaujímavý život

Poznáte tú čínsku kliatbu? "Prajem ti, aby si mal zaujímavý život."

Keď sa nad tým človek zamyslí, veľmi rýchlo príde na to, že tie najšťastnejšie životy sú vlastne dosť nudné.

Nášho 90-ročného suseda voláme starý pán. Je na svoj vek neuveriteľne vitálny, zdravý a má úžasný zmysel pre humor. Jeho život sa dá vyrozprávať pár vetami. Narodil sa v dome, v ktorom doteraz žije. So svojou ženou žil vyše 70 rokov, kým pred troma rokmi neumrela. Riadne vychovali spolu dve deti - syn ho každý víkend navštevuje spolu s vnukom a porobí všetko, čo okolo domu treba. Dcéra je už na dôchodku a žije spolu so starým pánom a stará sa o domácnosť. Starý pán celý svoj život pracoval na poli - najprv na svojom, potom na družstevnom. Jediné, čo mu skomplikovalo život, bola účasť v druhej svetovej vojne.
S manželom sa o starom pánovi dosť často rozprávame. Taký život možno len v dobrom závidieť...

To moja známa Klaudia - tá má život veru veľmi zaujímavý. A nie je jej veľmi čo závidieť...
Otec jej ušiel do kapitalistickej cudziny a viac o ňom nepočula. Matka sa druhý raz vydala a jej otčim Klaudiu bral ako ostinu v zadku. Klaudia sa teda snažila dostať čo najskôr z domu. Mala mesiac pred svadbou, keď sa jej zabil pri autonehode snúbenec. To už bola Klaudia v treťom mesiaci tehotenstva. Syn sa teda narodil ako pohrobok a vychovávala ho sama až do jeho desiatich rokov. Vtedy stretla Karola. Vydala sa zaň sa po krátkej známosti, porodila druhého syna a rozviedla sa. S dvoma chlapcami sa pretĺkala ďalších 5 rokov. Vtedy sa starší syn dal k zlej partii, začal drogovať a aby si dokázal zabezpečiť potrebné prostriedky, spolu so svojimi kamarátmi začali vykrádať autá. Klaudia schudla 10 kíl, vyskúšala všetko, čo ju napadlo, ale nič nepomáhalo. Syna ako čerstvo dospelého nepodmienečne odsúdili a momentálne je vo väzení. Druhý syn má problémy v škole, neposlúcha, uteká z domu, šikanuje spolužiakov. Z Klaudie už je len tieň. Nemá ešte ani 40 a vyzerá ako starena.
A ktovie, čo ju ešte čaká...

Niekedy nevieme, čo so sebou. Akosi nás omíňa náš život. Špekulujeme, ako sa mať lepšie.
Keby som si zobrala Pištu Hufnágela!
Keby som mal lepšiu prácu!
Keby som vyhrala v športke!
Keby som včas odišiel do USA!
Keby...

A čo? Keby sa to všetko stalo, zase by sme hundrali nad niečím iným. Želáme si zaujímavý život.

No, hovorí sa aj toto: "Dobre si rozmysli, čo si želáš. Aby sa ti to náhodou nesplnilo..."

(pokracovanie...)

Peťovi

Dnes som sa dozvedela smutnú správu.

Nášho skvelého, dlhoročného kamaráta našli mŕtveho. Žil sám v podnikovej ubytovni. Mal po štyridsiatke, rozvedený, bezdetný... Mal len priateľov a tú blbú robotu...

Peťo...
Učil si ma hrať biliard. Bol si dobrý, trpezlivý učiteľ a ja mizerná žiačka. Môj muž mal postarané o výbornú zábavu, keď pozoroval tvoju márnu snahu vysvetliť mi, ako dosiahnuť, aby biliardová guľa šla tam, kde to ja chcem. Potrebovala by som ešte veľa lekcií, aby som mohla povedať, že viem, ako používať tágo. Už ma to nedoučíš...
Veľa krát si nám pomohol, toľko krát si nás rozosmial. Vedel si môjmu mužovi i mne nastaviť zrkadlo, v ktorom sme jasne videli, kde robíme chyby a aj to, prečo ich robíme. Už nám nebudeš zrkadliť...
Strávili sme spolu mnoho príjemných chvíľ, často sme sa spolu v trojici rozprávali pri pohári dobrého vína až do noci. Prebrali sme všetko možné aj nemožné a predsa toľko toho ešte zostalo nedopovedaného. Už si to nedorozprávame....

Na stole horí sviečka a mne stekajú po lícach slzy.
Dnes sme tu a zajtra tu už byť nemusíme...

Peťo, ďakujem, že som ťa poznala. Ďakujem, že si tu bol...

(pokracovanie...)

Citát

Citát z dnešnej Pravdy:

"Hostia sa nám odvtedy len tak hrnú. Všetci sa zhodujú, že je tu úplne nová atmosféra. Zdá sa, že požehnanie funguje."
Povedala Anna Usmanovová, majiteľka striptízového baru Studio 74 v sibírskom Čeľabinsku, ktorý omylom vysvätil pravoslávny kňaz, mysliac si, že ide o baletnú školu.

Tomu hovorím ČARO NECHCENÉHO! :-D

(pokracovanie...)

List

Dostala som list. Nie je z banky, nie je ani z nejakého úradu. V dnešnej dobe mobilných telefónov, e-mailov, ICQ a Skype - veľká vec! Nedočkavo ho otváram, začínam čítať...

Ach - píše mi pani Donatella Reyes! Jedna z posledných veľkých veštkýň súčastnosti! Nepoznám ju síce, ale ... Čítam, čítam, nestačím sa čudovať!

Pani Donatella mi v liste oznamuje, že pocítila neodolateľnú túžbu pomôcť mi a preto mi vyložila tri tarotové karty, aby sa dozvedela, čo treba urobiť, aby sa vyriešili všetky moje problémy.

Prvá karta, ktorú pani Donatella pre mňa vytiahla, je Slnko. Je to veľmi dobrá karta, ako som sa dozvedela z listu a pani Donatella tvrdí, že to znamená v blízkej budúcnosti výhru veľkej sumy v hazardnej hre. Dokonca to aj bližšie určila - číslo 9 a za ním niekoľko núl.
No, nemám sa po materiálnej stránke nejako zle - moja rodina i ja máme strechu nad hlavou, každý deň sa dosýta najeme, máme si čo obliecť aj obuť. Aj na také drobnosti pre radosť korunky zostanú... Ale - peniaze navyše vždy potešia, aj keby to bolo 9 000 - zišla by sa nám nová kosačka... Stará síce ešte slúži, ale rapluje, potvora! Koľko sa najedujem, keď chcem v záhrade pokosiť trávu a nedarí sa mi ju naštartovať! Keby nám padli peniaze z neba, prečo by sme nekúpili novú? Alebo že by bola reč dokonca o 90 000? To by bolo už aj na naozaj peknú dovolenku! A čo keby sa jednalo o 900 000? Ej, aj to by sa zišlo! Tej našej streche by pristali nové škridle, taká sumička by na to bohato stačila... A aj na nové šikovné japonské autíčko by zostalo - v našej aktívnej a rozbehanej rodine by druhé auto bolo rozhodne využité! A nebodaj, 9 000 000? Ajaaj, to by som ani hádam nevedela, čo s toľkými peniazmi! Ale - veď mám rodičov, súrodencov, môj muž tiež - korunky by sa veru pekne podelili...

Čítam ďalej...
Druhá karta, ktorú pre mňa pani Donatella vytiahla, je Spravodlivosť. Táto karta vyzýva k väčšej opatrnosti, píše pani Donatella. Čaká na mňa nejaký problém, zrejme s osobou, ktorá mi nepraje...
Hm - kto by to tak mohol byť? To je hádanka - najskôr to bude moja Šéfka! Tá by ma utopila v lyžičke vody, keby mohla. Čo jej tam mám stále pyskovať a oponovať, všakže? Alebo že by moja kolegynka, ktorá si robí zálusk na môjho muža? Alebo niekto, o kom ani neviem, že mu z nejakého dôvodu jednoducho vadím? Hm, hm... dočítam list, možno sa dozviem viac!

Tretia karta je Zamilovaní. Pani Donatella vysvetľuje - karta znamená buď to, že ma čakajú nejaké problémy so súčastnou láskou, alebo stretnem nejakú novú.
Premýšľam - no, to sa navzájom nevylučuje! Možno stretnem svojho pána Dokonalého a môj Doterajší s tým bude mať problém a narobí problémy aj mne! Alebo to znamená, že moja teória so zažiadanou kolegynkou je správna? Ojojoj, čo si ja teraz počnem?

Pani Donatella - ako keby dopredu vedela, aký zmätok v mojej mysli spôsobí (ale, vlastne, veď je veštkyňa, tak asi vedela!) ďalej píše: ak sa chcem dozvedieť viac, potrebuje, aby som sama vytiahla ďalšie tarotové karty. Na priloženom kupóne mám vyznačiť sedem čísel, podľa ktorých potom ona bude vedieť, aké taroty má ďalej vykladať. Kupón mám vložiť do pripravenej obálky a poslať jej ju. Obdivujem servis - aké jednoduché a pritom sa myslelo aj na moje pohodlie, stačí zájsť na poštu! Pani veštkyňa mi potom obratom odpovie, aké ďalšie správy povedali taroty podľa môjho výberu.

Až úplne na konci listu sa dozviem, ako to vlastne je s nezištnou pomocou pani Donatelly. Za jej odpoveď zaplatím pani poštárke iba 990 Sk. A to je špeciálne pre mňa iba polovičná suma! Ej, ja sa mám! Aj zľavu som dostala!

No, takto:
Pani Donatella si mala vytiahnuť jednu kartu aj pre seba. Takú, čo by jej niečo povedala o mojej povahe. A potom by sa dozvedela, že si myslím, že ak mi niekto chce naozaj pomôcť, spraví to, aj keď sám z toho nemá prospech. Toť vsio!
Pani Donatella, zabudni na mňa!

(pokracovanie...)

Najlepšie kamarátky

Jolanka a Kamilka boli najlepšie kamarátky. Nielenže sedeli v kancli vedľa seba, ale často spolu chodili do práce aj z práce, do bufetu, na obed a navzájom sa navštevovali aj doma. Vedeli o sebe všetko. Aspoň si to mysleli.

Jolankin manžel Jozef bol pekný a šikovný muž. Veď si aj Kamilka vypočula od Jolanky mnoho rečí o ňom, aby si vedela urobiť predstavu aj v tých najintímnejších oblastiach. Kamilkin manžel Karol bol síce tiež fešák, ale podľa Kamilky inak nestál za veľa a Jolanke sa zvykla na neho sťažovať – samozrejme, tiež so všetkými podrobnosťami. Jozef aj Karol tiež pracujú v podniku a keďže podnikové platy sú dosť nad celoslovenským priemerom, finančne sa obom párom darilo. A tak si Jolanka a Kamilka naplánovali lyžovačku v Alpách spolu s manželmi, spojenú s oslavou Silvestra.
Pár týždňov po návrate z dovolenky sa Kamilka na svojho muža začala sťažovať ešte viac a neskôr už nielen Jolanke. Vypočuli sme si, že už doma vôbec nič nespraví, a vôbec, doma sa vyskytuje pramálo a keď už príde, len sa naje, sadne pred televízor, nič nepovie a potom ide spať. Inak nič. Keď sa Kamilka na náš popud informovala u svojho Karola, v čom je problém, dozvedela sa, že mu zrazu pribudli pracovné povinnosti a on je jednoducho unavený. A že, mimochodom, bude musieť ísť na služobku. Cez víkend.

Vec bola pomerne jasná. Karol má zrejme milenku. Toto Kamilka pochopila hneď, ako si vypočula Karolovu správu. Už musela len zistiť, kedy, kde, ako, prečo a hlavne - s kým . Výnimočne si nechala všetko pre seba – veď keď by sa náhodou mýlila, vyzerala by ako hysterická žiarlivka. Naplánovala si teda, že víkend, ktorý mal Karol stráviť údajne služobne v meste na opačnom konci republiky, využije na prehľadanie celého bytu, aby získala nejaké dôkazy.
Karol teda odcestoval, ona hľadala. A kto hľadá, väčšinou aj nájde. Karolov deficit uznania musel byť veľký a zamilovanosť ešte väčšia. Kamilka nakoniec po prehľadaní celého bytu našla v sobotu večer v pivnici v starej škatuli od topánok lístky do kina, účty z reštaurácií, a dva účty z hotela. Všetko s dátumami z posledných troch mesiacov. Kamilka sa vrátila do bytu aj so škatuľou, opila sa a preplakala skoro celú noc. V nedeľu nadránom zaspala a zobudila sa až na Karolov návrat. To, čo sa dialo potom, bolo ako scéna z talianskeho filmu – Kamilka hádzala po Karolovi všetko, čo jej prišlo pod ruku, kričala, nadávala, vyhrážala sa rozvodom a finančnými sankciami. Karol nakoniec rezignoval a prezradil poslednú informáciu, ktorá ešte Kamilke chýbala.

V pondelok ráno sa vrútila Kamilka do kancelárie ako veľká voda. Vysypala so seba všetky podrobnosti o priebehu víkendu. A to najlepšie na koniec – víkend strávil Karol s Jolanou. Áno, s Kamilkinou najlepšou priateľkou. Áno, s tou sukou, tou pobehlicou, s tou rozvracačkou šťastných párov - a ešte iné tituly sa jej ušli, ale tie netreba zverejňovať. Jolana nevedela, čo s očami, rukami, nohami, stála tam bledá ako stena, neschopná akejkoľvek obrany. Kamilka ani na žiadnu nečakala. Ešte bežala informovať o Jolaninej morálke Šéfku, Vyššiu inštanciu a aj Najvyššieho šéfa. Ako sme vedeli z kuloárových informácií, šéfstvo zvažovalo vymenovanie Jolany do vyššej pozície – no po tomto Kamilkinom výstupe mohla zrejme na postup zabudnúť.
Ale ani to Kamilke nestačilo – zabehla aj na odbory, na Karolovo pracovisko a za Karolovým šéfom. Keby mala tú moc, uverejnila by informáciu o zvrhlíkoch v podnikovom časopise. Keď toto všetko vybavila, telefonicky oznámila Šéfke, že je psychicky na dne a berie si na celý týždeň dovolenku. Šéfka mala výnimočne pochopenie a tak sme Kamilku ten týždeň už nevideli.

Zato Jolanu sme mali na očiach každý deň. Šéfka jej odmietla dať tiež voľno a tak Jolana chodila s vyplakanými očami a ovesenou hlavou po podniku a všetci si na ňu s gustom ukazovali prstom. Keď bola v kancli, pôsobila veľmi zaneprázdnene - sedela na svojom mieste, hľadela len na obrazovku počítača, usilovne ťukala do klávesnice a odmietala sa s kýmkoľvek baviť na inú tému ako pracovnú.

Na ďalší pondelok však prišla Jolana do práce ako vymenená. Hrdo vystretá, oči jej žiarili, monalisovský úsmev. Uvarila si v kuchynke kávu, sadla si so šálkou v ruke oproti dverám, pokojne popíjala a čakala na Kamilkin príchod do práce. V kancli vládlo ticho pred búrkou.
A potom – Kamilka vošla rázne dverí, hodila po Jolane pohrdlivým pohľadom a prešla okolo nej na svoje miesto. Jolana sa milo usmiala a síce pekne nahlas, ale inak pokojným tónom, začala rozprávať: „Viete, dievčatá, s mojím Jozefom to už nejaký čas nebolo medzi nami dobré. Nechcela som nikomu nič hovoriť, špinavá bielizeň sa má podľa mňa prať doma...“(Keby vedela Kamilka strieľať očami, v tú chvíľu by Jolana padla mŕtva na zem.)„Na tej našej slávnej lyžovačke sme sa jeden večer s Karolom rozprávali a povedal mi, že aj on s Kamilou sú si už dávno cudzí, žijú len jeden vedľa druhého a slovo dalo slovo, rozumeli sme si stále lepšie... No, čo vám budem navrávať, áno, je to pravda, čo tu minulý týždeň Kamila rozhlásila. Možno to mohla riešiť inak, ale čo už! Bolo mi tu celý týždeň veru veľmi ťažko a tak som sa chcela cez víkend dať trochu do poriadku. Doma ja za počítačom nesedávam, mám toho dosť v práci, ale v sobotu som chcela ísť trochu na chat, niekomu sa vyžalovať, posťažovať... A viete, čo? Na chate zostal omylom prihlásený Jozef. Neviem, prečo som pozrela históriu hovorov, ale pozrela som. A viete, ako sa to hovorí – kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie. Dozvedela som sa aj to, čo som moc nepotrebovala vedieť. Aj Jozef má milenku. A to dokonca už rok. A viete, kto je tá milenka? Kamila!“

(pokracovanie...)