Našli ste peniaze?

V dnešných novinách som si prečítala príbeh dôchodkyne, ktorá našla pred dvoma mesiacmi v kontajneri na odpadky 320-tisíc korún. Prednedávnom zase v kríkoch pod cestným odpočívadlom peňaženku s 750-tisíc korunami. A tri dni na to pod schodmi pošty 50-tisíc korún. Všetky peniaze vrátila pôvodným majiteľom. Ani jej nepoďakovali, ani nálezné nedali. Poctivosť je proste krásna cnosť.

No, neviem...
Pred rokmi som išla autobusom s vtedy polročným synom do okresného mesta na odborné vyšetrenie. Všetko sme pekne v pohode vybavili a vrátili sme na autobusové nádražie. Spoj domov odchádzal za pol hodiny, tak som sa potešila, že ešte stihneme ísť do bufetu - niečo si zjem ja, malému dám zohriať mliečko, čo som mala pre neho nachystané, napapká sa aj on a pôjdeme. V bufete som si u obsluhy objednala dva obložené chlebíky a malú kofolu, otvorila som si kabelku a šmátrala po peňaženke, že zaplatím a poprosím ešte zohriať mlieko pre syna. Šmátram, šmátram, našmátrať nemôžem. Vyložila som celú kabelku - peňaženka bola preč. Zo zapnutej kabelky vypadnúť nemohla - niekto v čakárni u lekára musel využiť chvíľu nepozornosti, keď som sa venovala malému, kabelku rozopnúť, vybrať peňaženku, zase zavrieť... No, poviem vám - to chce silný žalúdok! Mame s malým dieťaťom... A nijako zvlášť si nepomohol - nenosím pri sebe veľké sumy, mám platobnú kartu. Problém bol, že tú som vtedy, ako na potvoru, mala v peňaženke tiež. Aj OP. Zostala som v cudzom meste s malým dieťaťom, doslova bez koruny, mobily vtedy ešte neboli bežné, ani ja som ho ešte nemala. V bufete som zrušila objednávku, vysvetlila situáciu a spýtala sa, kde sídli polícia. Až keď som vyšla na ulicu, uvedomila som si, že OP počká, najprv treba bežať do banky zablokovať kartu. V banke bola veľmi milá pani, a kartu zablokovala, aj keď som jej nemohla dokázať, že ja som ja. Odtiaľ som išla na políciu, nahlásila som krádež OP, čo mi dali písomne a vystavili mi aj potvrdenie o mojej totožnosti. Vrátila som sa do banky k tej milej pani a poprosila som ju, či by mi na základe tých potvrdení nemohla dať z môjho účtu aspoň 100 Sk, aby som mala na cestu domov. Pani neprestala byť milá, ale povedala mi, že žiaľ, nie je to možné. Malý už bol unavený a hlavne hladný, začínal plakať a mne tiež moc nechýbalo. Poprosila som teda pani, aby mi aspoň zohriala mlieko pre syna. Zobrala fľašku, odišla niekam dozadu a po chvíli sa vrátila s teplým mliekom a stokorunovou bankovkou - že to mi dáva zo svojich vlastných peňazí. Poviem vám, keby mi vtedy nepomohla, naozaj neviem, čo by som si počala. Vypýtala som si od nej adresu, aby som mohla peniaze vrátiť, nakŕmila som malého a šli sme naspäť na autobusové nádražie. Práve sme stihli ďalší spoj domov. Peniaze som milej pani poslala ešte v ten istý deň a som jej vďačná doteraz.

Pár dní po tejto príhode som cestovala, tentoraz sama, do hlavného mesta kvôli nejakým vybavovačkám. Po nich som ešte zašla nakúpiť do obchodného domu. Pri pokladni práve stála pani v drahom kožuchu, ovešaná zlatom, voňala drahým parfumom a peňaženku roztvorila tak, aby bolo dobre vidno, koľko veľkých bankoviek je tam natlačených - vidíte, záviďte, som bohatá. Nuž, ja som nezávidela, len som si pomyslela, že ten "môj" zlodej mal radšej okradnúť ju, ako mňa, mamu na materskej dovolenke, ktorej je každá koruna dobrá. Tej okožušinovanej panej by tie ťažké tisíce asi nechýbali tak, ako mne tie tri stovky, o ktoré som krádežou prišla.
O nejaký rôčik neskôr som pozorovala inú dobre a draho oblečenú pani, ako hádže pri pokladni do nákupného koša už nablokovaný rôzny tovar. Celková suma nákupu bola takmer 7 000 korún. Pani nedbalo zasunula ruku do zadného vrecka nohavíc, vytiahla gundžu bankoviek, oddelila z nej dve päťtisícky, hodila predavačke a výdavok pokrkvala spolu s ostatnými bankovkami znova do zadného vrecka. Vtedy som si povedala, že ak by jej nejaká bankovka aj vypadla, pravdepodobne by ani neprišla na to, že jej chýba.

Keď sme kupovali dom, dávali sme peniaze dohromady všelijako. Niečo sme utŕžili za predaj bytu, niečo pokryla hypotéka, zvyšok sme si požičali po rodine. Posledných 100-tisíc sme zohnali na úplne poslednú chvíľu a potrebovali sme ich v rámci jedného dňa dostať z jednej banky do druhej. Bankový prevod by trval minimálne dva dni, a tak sme ich proste museli v jednej banke vybrať a preniesť do druhej. Jednalo sa o tri zastávky MHD, spolu asi 10 minút chôdze a jazdy. V mojej kabelke 100 000, manžel po boku ako strážca. Nenápadní sme teda boli určite - obaja oči vytreštené, obzerali sme sa na všetky strany, ja som zvierala kabelku, ako keby v nej bol národný poklad.

No, dobre to dopadlo, dom sme kúpili a bývame si, len ja som si vtedy uvedomila jednu vec. Ten, kto si peniaze poctivo vydrel, ten si ich aj váži a dáva si na ne pozor. Ten, kto k nim prišiel ako slepý k husliam, vyhodí nepozorne 320-tisíc do smetí, alebo stratí aj trištvrte milióna, keď práši deku z auta.

Neviem, ako by som sa zachovala, keby som našla veľkú sumu peňazí. Určite by to neboli peniaze niekoho, kto ich poctivo šetril dlhé roky. Pokušenie nechať si ich by bolo veru veľké. A čo vy? Našli ste peniaze?