Ženy za volantom

No, len sa smejte! Rýchlo si pospomínajte na všetky vtipné historky o štyridsiatke na tachometri a smrti v očiach, o plyne stlačenom miesto brzdy a o úžasných spôsoboch parkovania. Nevravím, aj také sú niektoré šoférky...

Napríklad moja kolegynka Danielka. To je za volantom dokonalá zmätkárka. Jazdíme po približne rovnakej trase a neraz sa mi stalo, že som sa za ňou vliekla rýchlosťou cca 50 km/hod. v dlhej kolóne, lebo nik si netrúfol predbehnúť ju. Auto pod jej vedením sa totiž správa ako opité – nielenže blúdi po celej šírke cesty, ale zastavuje v úplne nevhodných okamihoch a prakticky okamžite. Neviem, ako to robí – do auta som si s ňou ešte netrúfla sadnúť a asi si ani nikdy netrúfnem. Raz som vychádzala z podniku, a videla som Danielku ako na mieste, kde by bez problémov zaparkovalo päť áut odstavila svoje auto tak dokonale, že sa tam zmestil už len bicykel. Vystúpila, zamkla auto a pochodovala preč. Keď ma zbadala, celá vysmiata mi kývla a vraví: „Môžem tam to auto tak nechať – nie?“ Nuž, môcť môže, ale čo na to tí chudáci zaparkovaniachtivý druhí, že? Ponúkla som jej, že auto preparkujem. Danielka so žiarivým úsmevom odmietla: „Netreba, budem preč len hodinku, to vydrží!“

To Šéfka – to je iný prípad! Raz som potrebovala ísť po práci do centra mesta. Prehodila som to len tak, medzi rečou s kolegyňou v kuchynke pri varení kávy. Šéfka tam bola práve tiež, a keďže mala jeden zo svojich dobrých dní, sama sa mi ponúkla, že aj ona ide do mesta a že ma odvezie. Nebola som nijako nadšená predstavou strávenia ďalšej pol hodiny v jej prítomnosti, ale mala som toho na ten deň naplánované veľa a cesta autom oproti ceste MHD znamenala značnú úsporu času. Tak som prikývla, že dobre.
Urobila som veľkú chybu! Nevedela som totiž, že Šéfka je jedna z tých, čo jazdia rýchlo, nebezpečne, systémom plyn-brzda. Aj keď som bola pripútaná pásmi, lietala som na sedadle doľava a doprava, keď v poslednej chvíli cez dva pruhy odbočovala; hodilo ma dopredu, keď prudko brzdila a potom ma zase zatláčalo do sedadla, keď dupla na plyn. Ledva lapajúc po dychu som jej po piatich minútach jazdy mierne povedala: „ Neblázni, ja mám malé deti, chcem prísť domov a najradšej zdravá!“ „Bojíš sa?,“ smiala sa Šéfka. „Áno, bojím..,“ hlesla som. Ešte pridala. Dobre mi tak! Keď som vystupovala v meste, počkala som, kým som oboma mojimi roztrasenými nohami stála bezpečne na chodníku a až potom som sa Šéfke poďakovala za zvezenie. Nikdy viac!!!

Absolvovala som autoškolu ešte v poslednom ročníku strednej školy, ale dlhé roky som nešoférovala. Až po pár skúsenostiach s malým dieťaťom v prostriedkoch hromadnej dopravy som usúdila, že je načase spôsoby presunu medzi bodom A a bodom B zmeniť. Od tohto rozhodnutia som už odšoférovala desaťtisíce kilometrov a prežila som za volantom všelijaké situácie. Jazdím v malom japonskom autíčku podľa hesla: „Lepšie je stratiť v živote minútu, ako v minúte život“, a ešte som žiadneho z mojich spolujazdcov nevydesila. Dodržiavam predpisy; keď je to možné, idem vždy maximálnou dovolenou rýchlosťou a nikoho nezdržiavam; nikoho neohrozujem, ani neobmedzujem. Zaujímavé je, že prakticky vždy, keď niekto ohrozí mňa, za volantom sedí muž. Najčastejšie vo veľmi veľkom a veľmi drahom aute. Pomerne často ma obiehajú v neprehľadných zákrutách; alebo ma obiehajú, keď ide v protismere iné auto a ja potom musím brzdiť, aby sa frajer stihol predo mňa zaradiť; nedajú mi prednosť, raz ma dokonca jeden kamionista takmer vytlačil z cesty.
Parkovanie je tiež kapitola sama o sebe. S malým autíčkom zaparkujem na miestach, kde sa už veľké auto nezmestí. Ale vždy pritom dávam pozor, aby som nikoho nezablokovala. Keď sa mi potom raz stalo, že som po príchode na parkovisko našla moje auto zastrčené za automobilovým obrom, nebolo mi všetko jedno. Po podrobnej prehliadke som usúdila, že existuje teoretická možnosť, že moje auto vyparkujem. Skúsila som to aj prakticky – ale bez toho, aby mi niekto ukazoval, že ešte sa môžem posunúť dva centimetre, som bola bez šance. Nemám problém požiadať o pomoc, keď ju potrebujem a tak som vystúpila z auta a stopla prvých dvoch mladých mužov, čo šli okolo. Keď som im vysvetlila situáciu, uškŕňali sa okolo celej hlavy, ale keď prišli k môjmu autu, smiech ich prešiel. Jeden sadol do auta (sedačku si posunul úplne dozadu, aby sa tam vôbec zmestil), druhý navigoval. Po dvadsiatich minútach opatrného manévrovania moje autíčko vyslobodili bez toho, aby poškodili iné. Úplne spotení si dobre zanadávali na toho idiota, čo zaparkoval toho mamuta po mne. Kto to bol? Dozvedeli sme sa to, keď som si posúvala sedačku naspäť. K veľkému a drahému autu svižným krokom práve prišiel dôležito vyzerajúci pán v strednom veku, klik-klik odomkol auto, sadol, odišiel...

Takže, smejte sa, keď chcete. Ale väčšina žien jazdí dobre a bezpečne. A nie je to len môj názor, vravia to aj štatistiky nehodovosti a nejedna poisťovňa pri stanovovaní výšky poistného už rozlišuje, či autom jazdí žena, alebo muž.