Otázky

V poslednej dobe som podchvíľou niekým, alebo niečím konfrontovaná s otázkou prispôsobenia sa a prispôsobovania si pravidiel. Je mi jasné, že prispôsobovať sa treba, bez zmeny nezostáva nič okolo nás, ani my sami. Len mi vŕta v hlave, kde je hranica, pokiaľ sa treba prispôsobovať. Mnohým veciam totiž jednoducho nerozumiem, nech sa akokoľvek snažím.

Napríklad v práci:
Prečo si niektorí ľudia bez protestov nechajú do hláv natlačiť veci, ktoré logiku nevideli ani z rýchlika?
Šéfka nám minule s vážnou tvárou vysvetľovala, že nám pri rovnakom plate nepribudne práca, hoci dve kolegyne odchádzajú na materskú dovolenku a na takto uvoľnené miesta nie je plánované prijatie žiadnych nových ľudí. Napodiv, táto správa bola prijatá veľmi pokojne. Hm, kto potom spraví prácu, ktorú doteraz vykonávali tie dve budúce mamičky? Žeby Šéfka?

Prečo niektorí ľudia robia neuveriteľné podrazy, vedome ubližujú druhým, bez kúska hanby klamú do očí, a to dokonca verejne?
Viď v príspevkoch nižšie story o modrých jablkách.

Prečo to týmto ľuďom prechádza?
Častejšie, ako je prostým omylom vysvetliteľné, sa v podniku stáva, že nejakým spôsobom nie je potrestaný pravý pôvodca dákej nepríjemnosti, ale ten chudák, ktorý si zabudol kryť chrbát, alebo má najnižšiu pracovnú pozíciu. Šéfovia zväčša vyjdú z lapálie ako praví a nefalšovaní svätci .

Prečo niektorí ľudia len plnia príkazy, bez toho, aby použili vlastný rozum?
Pýtala som sa jednej kolegyne, prečo určitú prácu vykonáva systémom škriabem sa pravou rukou za ľavým uchom. Odpovedala mi, že tak jej to kázala robiť Šéfka. Pýtala som sa jej ďalej: „ Nevadí ti, že takto vykonanie tej práce trvá dvakrát dlhšie a výsledok je rovnaký?“ Odpoveď: „Takto mi to kázala robiť Šéfka.“ Hm, moja mama mala pre takéto prípady peknú prípoviedku: „ Keď ti kážu skočiť do studne – skočíš?“

Prečo niektorí ľudia zásadne nevyjadria verejne vlastný názor?
Bežne sa dozvedám od kolegýň podrobnosti ich práce – Agátka mi v kuchynke pri varení kávy povie, že v prípade firmy Tralala bolo Šéfkou vydané úplne nesprávne zadanie a celá tá práca je na dve veci (na nič a na h...o) a o dva dni mi pri obede rozpráva Bohdanka, že v prípade firmy Šup - dup by bolo efektívnejšie riešiť veci metódou B, miesto metódy A. Dobre, prečo to hovoria mne (nemám žiadne právomoci niečo s tým urobiť), prečo to nepovedia Šéfke? A prečo, keď sa Šéfka na porade vyslovene pýta, či má niekto návrh, ako lepšie riešiť záležitosti firiem Tralala a Šup - dup, čušia tiež? A dokonca, keď Claudia (hlava otvorená a zároveň jazyk podrezaný, ale je v podniku tri dni aj s cestou a zjavne ešte nestihla prísť na to, ako to u nás chodí) navrhne správne riešenie – pochopiteľne odlišné od toho, ktoré dovtedy razila Šéfka - milá Agátka i Bohdanka zanietene tvrdia, že je to sprostosť.

Prečo sa nechajú niektorí ľudia presvedčiť, aby urobili niečo napriek tomu, že majú proti danej akcii vážne výhrady?
Určitú nebezpečnú prácu v podniku vykonávala externá firma – pochopiteľne, dala si to patrične zaplatiť. V rámci úsporných riešení vážení vedúci pracovníci rozhodli, že to už budú robiť kmeňoví zamestnanci. Tí nešťastníci, ktorým bola práca pridelená, veľmi oprávnene protestovali, že nemajú na výkon danej práce ani správne nástroje, ani vhodné ochranné prostriedky a za týchto podmienok je priamo ohrozené nielen ich zdravie, ale priam život. Nebolo im dopriate pochopenie, dostali priamy príkaz, neuposlúchnutie ktorého sa chápe ako hrubé porušenie pracovnej disciplíny, následkom čoho je okamžitá výpoveď. Takže danú prácu vykonávajú každý mesiac. Bez správnych nástrojov, bez ochranných prostriedkov.

Prečo sa niektorí ľudia neozvú pri nespravodlivosti, aj keď sa týka ich?
Ešte ako – tak chápem, že nehasia, čo ich nepáli. Ale keď sa pácha neprávosť priamo im – prečo to ticho trpia? Prečo sa nebránia? Dokonca ani vtedy nie, keď je nad slnko jasnejšie, že oni neurobili žiadnu chybu.

Prečo sa niektorí ľudia minimálne tvária, že si nepamätajú, ako to bolo naozaj, hoci boli pri danej udalosti priamymi svedkami?
Vždy si v takom prípade spomeniem na scénu z Orwellovej knihy 1984 – na tú, kde sa konajú manifestácie, na ktorých sa ďakuje Veľkému bratovi za zvýšenie prídelu čokolády na 20 gramov týždenne, hoci Winston si veľmi dobre pamätá, že len včera bolo oznámené zníženie prídelu z 30 gramov na 20 gramov týždenne. Winston sa sám seba pýta, či je jediný, komu zostala pamäť....
Niekedy mi ľudia tvrdia prekrútené fakty s takou úprimnou tvárou, že im verím, že tomu vážne veria.


Dobre, väčšina ľudí sa prispôsobuje nutnosti zachovať si zamestnanie, lebo jesť treba a potrebujú aj zaplatiť účty. Okrem toho sa mnohí boja, že by si zlízli nepríjemnosti za niekoho druhého - a kto by o to stál, však? A, samozrejme, chce to aj kus osobnej odvahy ísť proti prúdu a hovoriť veci, ktoré nik nechce počuť. Toto všetko ešte ako-tak chápem. Ale čo je ešte týmito dôvodmi aspoň trochu ospravedlniteľné a čo už nie?

Chvalabohu, po svete ešte stále behajú ľudia, ktorí stále znova a znova upozorňujú na neprávosti, priposratosť a ľudskú hlúposť. Len neviem, čo sa stane potom, keď jedného pekného dňa všetci novodobí nasledovníci Dona Quichota túto snahu o spravodlivý svet vzdajú.