Tak ako je to s tou pamäťou?

Vždy ma fascinovalo, akú krátku majú ľudia pamäť. Nemyslím teraz na to, že si ľudia nepamätajú také málo podstatné veci, ako sú matematické či chemické vzorce, historické dáta, alebo, nedajbože, čo kedy povedal a urobil nejaký politik. Jedná sa mi skôr o bežný ľudský život a príbehy, ktoré sa denne dejú v rôznych prostrediach a o rôznych ľudí, ktorí sú v tých príbehoch aktérmi.
Napríklad tento príbeh sa skutočne odohral a dosť často nad ním rozmýšľam doteraz. (Pre zachovanie anonymity som podstatu sporu zmenila.)
V kancli frčí bežný pracovný deň, ruch a hluk, kolegyne telefonujú na všetky svetové strany, riešia medzi sebou pracovné i iné problémy, ja sedím za svojím stolom a pokojne sa venujem svojej práci. Vtom sa rozletia dvere, do kancľu vrazí Šéfka, tvár jej hrá mierne do červena, bohvie, čo a kde sa jej stalo, dobehne ku mne a pekne na celú hubu vydá nezmyselný príkaz: „ Pandora, tie jablká pre firmu Hopsasa sprav modré!“ (Kanceľ tíchne, kolegyne urýchlene končia telefonické rozhovory.) Pozriem na ňu, či si zo mňa robí žarty a keď vidím, že nie, postavím sa, nech nado mnou nestojí ako výkričník a slušne, ale dôrazne protestujem: „ Pri všetkej úcte, jablká sú červené a žlté, môžeme polemizovať ešte o zelených, ale modré – nie!“ Šéfkina tvár ešte viac naberie na peknom červenom odtieni a ešte hlasnejšie opakuje svoju požiadavku: „ Nebudem sa s tebou baviť o farbách, proste ich sprav modré a basta!“ (V kancli by v tomto v momente bolo počuť padnúť aj kancelársku spinku.) Zhlboka sa nadýchnem a veľmi sa snažiac o pokojný tón hlasu vravím: „ OK, nebavme sa teda o farbách, ale ak chceš, aby som to spravila, daj mi to, prosím ťa, písomne, inak to robiť nebudem, z toho čumí prieser.“ Šéfka mení farbu tváre na fialovú a teraz už z plných pľúc žiada: „ Ty nebudeš rozhodovať, čo ti dám a čo nedám na papieri a už vôbec mi nebudeš hovoriť o tom, z čoho čumí prieser. Šéfka som ja, jablká budú modré a ty si teraz sadni a sprav to!“ Znova usilovne predýchavam, ale napriek tomu už mierne zvýšeným hlasom reagujem: „ Vieš čo, vidím, že sa my dve nedohodneme, poďme za Vyššou inštanciou, nech rozhodne ona.“ Šéfka napodiv súhlasí a odchádzame do kancľu Vyššej inštancie. Tá však nie je práve prítomná a tak sa so Šéfkou dohodneme, že prídeme znova neskôr. Šéfka odchádza nevedno kam, ja sa vraciam do kancľu. Zvedavé kolegyne oboznámim s vývinom situácie - kolegyne odobria môj doterajší postoj a postup. Všetky znova pokračujeme vo svojej bežnej práci. V rámci jednej pochôdzky stretám na chodbe Vyššiu inštanciu. Pokojne jej vysvetlím podstatu môjho sporu so Šéfkou, na to Vyššia inštancia hlási: „Modré jablká sú blbosť. Kde je Šéfka?“ Odpovedám, že možno v našom kancli a spolu tam odkráčame. Šéfka je skutočne prítomná, ostatné osadenstvo tiež, znovu všetko tíchne a kolegyne s napätím očakávajú, čo sa bude diať teraz. Vyššia inštancia pokojne prednesie hlášku k Šéfke: „ Pandora mi hovorila, že chcete pre firmu Hopsasa modré jablká.“ Šéfka nahodí americký úsmev číslo 1 a milo prerečie: „Ale ja som nič také nepovedala! Ja som hovorila, že o tom musíte rozhodnúť vy!“ (Lapám po dychu.) Vyššia inštancia s miernym náznakom nervozity v hlase: „ Tak ja hovorím, že jablká budú červené, alebo žlté, v najhoršom prípade zelené, ale modré NIE!“ ( Pociťujem jemný záchvev zadosťučinenia.) Šéfka sa otočí ku mne a medovým hlasom prednesie: „ Už je ti to jasné, Pandora?“ (!?!?!?!) Poviem vám, málokedy a málokomu sa podarí zaraziť mi reč, ale tentoraz Šéfka boduje na celej čiare. Stojím ako puk, sánka na hrudi, Šéfka a Vyššia inštancia víťazoslávne odchádzajú.
Len čo sa za nimi zaklapnú dvere, v kancli sa strhne rušná vrava. Kolegyne jedna cez druhú vzrušene reagujú: „ Teda, to je neuveriteľné!“ „To čo si Šéfka zmyslela - vraj modré jablká – tomu vravím sprostosť!“ „To bola prekrásna ukážka ohybnej chrbtice!“ „Veď z teba urobila pred Vyššou inštanciou dokonalého vola!“
Dobre, nechajme bokom hodnotenie charakteru mojej Šéfky, poďme radšej k tomu, prečo vám to vlastne rozprávam. Toto sa stalo jeden pekný piatok. Nasledujúci pondelok od rána ma kolegyne nezávisle na sebe pristavovali v kuchynke, na chodbe, na toaletách atd., a nenápadne mi šuškali komentáre typu: „Počuj, nemala si na Šéfku tak vybehnúť!“ „Nechaj to tak, aj Šéfka je len človek a iba si robila svoju robotu,“ „Veď Šéfka nebola tak úplne mimo a nechcela po tebe nič také strašné!“ či dokonca – perla! - „Prečo si vlastne chcela robiť pre firmu Hopsasa tie modré jablká?“
Tak teraz vážne neviem – naozaj za to môže slabá pamäť, alebo je za tým skôr obyčajná ľudská priposratosť?